Obetiam holokaustu venujú obyvatelia obce píše sa na veľkom kamennom pomníku vpredu. Za ním v rade pravidelne stojí 17 ďalších náhrobkov. Pripomínajú židovský cintorín, ktorý na tom mieste kedysi bol. Sú ošarpané, popraskané, odštiepené. Pieta zrejme občas ustúpi pokusom „aký tvrdý ten kameň asi je".
Podľa sčítania obyvateľov po Viedenskej arbitráži v roku 1938 žilo v Zlatých Klasoch vyše 260 židov, v okolí bolo viac iba v Šamoríne. Snažila som zistiť prečo práve tu, v malej dedine, postavili svojim mŕtvym židom pamätník. Pomohol mi starosta. V roku 1869 žilo u nás 480 Izraelitov. V roku 1938 ich bolo len 267. Cintorín pre Izraelitov sa vytvoril na území za synagógou. Najstaršie hroby majú aj 200 rokov. Staršie mená rodín Izraelitov, ktorí u nás žili: Fuchs, Schwarcz, Ehrenfeld, Lowy, Lusztig, Reichenberg, Blau, Tauber, Gubi, Ehrenthal. Po vojne u nás zostal jeden Izraelit - Ehrenthal, ktorého manželka bola kresťankou a mali 3 deti. Neskôr sa odtiaľto odsťahovali.
Pred vyhladením bola celá tretina dediny židovská. Mali dokonca vlastnú školu. Preto tá pozornosť. Po vojne - neostal nikto. Ako ľahko človek zmizne. Zmiznú celé rodiny. Tak, že hoci na očiach všetkým stoja ich náhrobné kamene, ľudia chodia okolo a mnohí sa kameňov dotkli, už o tých, ktorým patrili, nič netušia. Pomníky pominuteľnosti. Myslím si, že sem vezmem svojich malých raz, keď sa ma opýtajú, čo je holokaust.
