Spomenula som si pritom na svoju babičku. Neraz som strapce na koberci u nej v obývačke kefovala do presných rozostupov. V jej špajze mali všetky nádoby presné miesto, múku či pomleté orechy by našla aj o polnoci poslepiačky. Utierky sme po žehlení skladali do presných tretín a aj lieky za zrkadlom v kúpeľni a ponožky v jej zásuvke mali svoj rád. U tejto dámy je to určite tak isto.
Podala mi čaj na tanieriku rovnako vzorovanom ako hrnček. Nádoba na cukor mala rovnaký dekór. Prišla som sa s ňou porozprávať o jej mladosti. Fotografovala v časoch, keď aparáty bývali len v salónoch a škrobené portréty sa robili raz za päť rokov pri veľmi výnimočných príležitostiach. Tým bola výnimočná. Prvý prístroj jej dal otec. Už ho nemá. Stále však má obrázky. Otvorila skrinku a ja som zbadala niekoľko škatúľ od veľkých starých poschodových bonboniér. Jednu otvorila, zavoňal z nej papier a levanduľa. Brala do ruky svoje fotografie a podávala mi ich. Keď som jej ich vracala, kládla ich opatrne na svoje miesta. Portréty, mesto a príroda. Časom matné, so zodretými rohmi. Predvojnové roky. A potom pauza. Nie, že by nebolo čo zachytávať. Nebolo na čo, chýbal materiál. Fotky po vojne už nemali archaický nádych, ale stále boli zaujímavé a nostalgicky pekné. Ďalšia škatuľa, ďalšie obrázky. Posledné urobila asi v sedemdesiatke.
Tými starými fotkami mi na pozadí rozprávala svoj vlastný príbeh. Rodičovský dom. Poškodil ho požiar. Dom rodičov jej muža – on umrel a dom už tiež nestojí. Staré centrum mesta, dnes celkom zmenené. Z dediny do mesta a zas nazad – všade bývala nejaký čas a nie dlho. Rodina, priatelia, kolegovia – mnohí v ťažkých časoch zmizli a už sa nevrátili. Nemocnica. Strávila tam s prestávkami niekoľko nie príjemných rokov. Zdalo sa, že fotoaparát je jediná vec, ktorá ju sprevádzala naozaj celý čas.
Sedela drobná v kresle svojej obývačky. Ponúkla ma keksom a aby ma povzbudila, vzala si tiež. Pod rukou, z ktorej z neho odhrýzala, držala v druhej tanierik. Neutrúsila ani odrobinku. Keď dojedla, skontrolovala si oblečenie, či predsa niečo nespadlo kam nemá. Svoj keks som jedla tak opatrne, ako sa len dalo. Tú dokonalosť sveta, ktorý si vybudovala a udržiavala okolo seba som jej nechcela ničím narušiť. Toľkokrát v živote sa všetko, čo poznala celkom zmenilo. Mnoho ráz musela začať od začiatku. Nie preto, že by to chcela. Tak to... dopadlo. Obzrela som sa okolo po izbe, kde aj záhyby na záclonách vyzerali ako vymerané pravítkom. Pre ľudí, čo ju nepoznali bola možno úzkostlivá čudáčka. Pri toľkých zmenách a toľkých začiatkoch som sa však tej usporiadanosti prestala diviť. Konečne našla stále miesto, pevný bod. Tá jej pedantnosť bol možno jediný spôsob, ako po všetkých tých spomienkach na neustále zmeny mohla spokojne žiť.
