Skoro každý deň sa zvykli zastaviť u nevesty, dcéry a vnúčat. Babička predpoludním priniesla koláčik alebo prišla prehodiť pár slov, kým samé vrelo v hrncoch. Dedko navečer na poldeci a len tak posedieť.
Starký robieval na políčku, babka na záhradke. Mozole mali rovnaké, len každý od iného rýľa. Babka nosila mlieko kocúrovi, dedko kŕmil psa. Keď ich deti pozvali k sviatočnému stolu, sedel každý na inom konci. Ani postele nemali spojené, dokonca nespali ani v jednej izbe.
Skrátka, skoro nikdy som ich nevidela spolu. To už asi rokmi, vravela som si. Ktovie, akí budeme my po polstoročnom vzťahu. A či nás to vôbec stretne.
Až raz prišiel pán do kostola v nedeľu sám. Skôr a najprv za farárom, až potom na chór. Zhrbený o niečo viac. Nechal svojej panej slúžiť omšu, poslednú. Po bohoslužbe vynechal karty, išiel rovno k dcére. Ticho posedel, nezdržal sa dlho. Na zvyšok dňa zmizol v nízkom starom dome, ktorý spolu s babkou kedysi pradávno stavali. Akoby mu prestala chutiť domáca aj rozhovory s kamarátmi, pole nechal mladším, malý traktor vnukovi, o psa sa začala viac starať vnučka. Málo chodil von. A o dva mesiace deti nechali slúžiť omšu za neho.
Žili pekne, hovoria ich deti a vnuci. Spolu, aj keď to vyzeralo, že vedľa seba. Vždy si pomáhali. Toľkých ľudí som sa v živote pýtala tak veľa vecí. Možno by mi nevedeli odpovedať - ale aj tak je škoda, že ich sa už nikdy nespýtam aké to je - v pokoji a mieri žiť podľa jedného sľubu päťdesiat rokov.
