Pani učiteľka im navrhla urobiť projekt na počítači. A ak bude aj v powerpointovej prezentácii, nedostanú jednotku len z prírodovedných predmetov, ale aj z informatiky. „A vy ste sa učili robiť prezentácie?“, zareagovala som. Nie. Ale vraj ich už pár spolužiakov prinieslo. Evidentne práca rodičov. „Pomôžeš nám, mami?“ Je to dobrovoľné. Nemusia to tak mať. Ale môžem povedať nie? Keď vedia, že prezentácie bežne pripravujem? „Pomôžem, ak to nehorí. Ale rovno vám hovorím – robiť to za vás nebudem.“
Tak aj bolo. V sobotu sme namiesto k Osadníkom sadli k počítaču. Ukázala som deťom ako sa sťahujú a ukladajú obrázky, vytvárajú slidy a ako do nich písať. Zbojníci si strihli kto začne a o hodinu mala Julka svoju prezentáciu hotovú. Zavolala ma len dvakrát – aby sa spýtala, ako sa mení písmo a kde sú efekty. Zorientovala sa sama, oveľa rýchlejšie než ja kedysi.
„Aké to bolo?“, spýtala som sa s istotou v hlase večer po škole. Vedela som, že malá prezentovala. A čakala som radostnú odpoveď. „Nedobré, mami.“ Nedobré? „No, premietla som to, prečítala som, čo bolo napísané, a ďalej som nevedela. Nevedela som, čo mám ešte hovoriť. Spolužiaci sa smiali.“ Fúha... Napísať je jedna vec. Skutočne odprezentovať celkom iná. A to jej nikto nepovedal. Zamrzelo ma to, mala som.“Ešte máš jeden projekt, však?“ „Mám,“ odpovedala váhavo. „Tak na ten sa pozrieme. Vieš, tak to býva. Urobiť niečo je jedna vec. Hovoriť o tom je celkom iné. Dospelí ľudia sa to musia dlho učiť. Je samozrejmé, že nikomu sa to nevydarí na prvý raz.“
Teším sa, ako si to budeme prechádzať. Ale súčasne už po neviem koľký raz rozmýšľam nad tým, ako sa v niektorých veciach školy nemenia alebo menia príliš pomaly. Verím, že to, čo učia, zvažuje a vyberá niekto oveľa povolanejší než ja. Ale som presvedčená, že by mali byť posilnené ďalšie zručnosti – finančná gramotnosť, prezentačné a argumentačné zručnosti, počítačová bezpečnosť, kritické myslenie. Aby deti boli opatrné pri vytváraní profilov na sociálnych sieťach, vedeli vysvetliť a obhájiť svoje postoje, naučili sa suverénne rozprávať pred skupinou, odhalili hlúpe konšpirácie, neskočili na lep úžerníkom a nemuseli sa báť stalkerov. Určite je to úloha rodičov. Ale ani škola nemôže stať bokom. Lebo plná žiacka jednotiek z klasických predmetov ako záchranné koleso v hlbokej vode bežných dní nestačí.
