„Prvý atak prišiel pred šiestimi rokmi. Zobudila som sa a nič som nevidela. Len ostré svetlo. Išla som k lekárovi, dal mi lieky a po pár dňoch to prešlo. Presne rok na to prišiel ďalší atak - od pása dolu mi brnelo celé telo, necítila som nič, nemohla som sa postaviť. Iný lekár, ďalšie lieky a zas to prešlo. A o rok zas oči. To už sme vedeli, čo to je. S diagnostikovanou sklerózou multiplex sa v banke nedalo robiť. Tak som ostala doma - a teraz som tu." „To máš dobré, že si mala ataky raz za rok. Mne prichádzali každé tri mesiace. Robila som sprievodkyňu vo vlaku. Išla som uličkou a zrazu som sa zložila ako skladací meter. Nemohla som sa vôbec hýbať. Keď sa to stalo po niekoľký raz, vzali ma na vyšetrenie. Povedali, že skleróza multiplex. Volala som domov mužovi - pozri na internete, čo to je, nič o tom neviem. Volal mi naspäť - vieš čo, pozrieš sa sama. Tak mi bolo jasné, že je to vážne." Jarka a Norika. Asi päťdesiatničky, okrem nich tu pracuje ešte jedna Jarka, jej asistentka Janka a Gitka. Oslovujú sa ako dievčatá. Trávia dni spolu v dielni a predajom. Hovoria o veľa veciach. O chorobe radšej nie. Váham, čo sa môžem pýtať. O nemoci veľa neviem. „Ani my sme netušili, zdravý človek nemá dôvod. A netreba si o nej veľa čítať. Iba čo sa človek ešte viac vyľaká. Chorý skoro zistí sám. Návaly únavy a bolesť, úplné ochromenie. Niekomu to úplne odblokuje zrak, niekomu nohy, ruky. Sú takí, čo skončia celkom na vozíčku. Kde sa berie, to nevedia. A lieky... Trikrát denne si pichám injekcie. Vpichy nebolia, len tie miesta áno. Čo keby som prestala? To si ani nechcem predstaviť. A aj s tými liekmi je to komplikované. Chvíľu je dobre, do toho sa dostanete do totálnej depresie. Dole a hore. S takýmto postihnutím vás nikde nezamestnajú." Ale ešte chcú - a potrebujú - domov doniesť aspoň nejaké peniaze. A chcú si pripadať osožné. Norika má režinku, cestuje až od Nových Zámkov. Dve hodiny tam, dve naspäť, v dielni je štyri. Pletie aj vo vlaku a doma. Má dve deti, 16 a 19. „My sme si tú chorobu nespôsobili." Tak chodia na 4 hodiny denne mesačne za 140 eur tvoriť a svoje výrobky potom predávajú.
„Teraz je ešte dobre. Ale neviem, čo budeme robiť za pár mesiacov. Onedlho sa nám skončí príspevok od štátu. Vraj - nie sme tá správna chránená dielňa. Dielne majú pripravovať ľudí na trh práce, kde sa potom uchytia. Ale ako to môžeme robiť my? Kam by sme koho s takýmto postihom poslali? Tak nám štát vezme peniaze." Jarka drží ceruzku a ukazuje: „Táto tretina, to je čo si teraz vieme zarobiť. A tieto dve sú príspevok od štátu. O pár mesiacov sa ten pomer presne obráti. Ako si budeme vedieť zarobiť dvojnásobok, než teraz... Fakt neviem. Preto tak veľa chránených dielní teraz zatvárajú."
Motám jednu ruličku za druhou. Chvíľu je úplné ticho. A ja si vravím, že by som raz v živote rada videla presne rozpísané, na čo idú moje dane. Papieroví anjeli týchto žien svet nespasia. Ani nie sú životne dôležití - pre väčšinu nás. Pre týchto pár žien áno. Dávajú im miesto na zemi. Cez víkend zasa skúsia dve Jarky, Janka, Norika a Gitka pár svojich výrobkov predať. Budem im držať palce a želať dobrú tržbu.
