Mať tak dva metre, hovorím si každú chvíľu. Najčervenšie sú hore. „Aj spod listov môžete," ukázala mi pani na začiatku. Vzala jablko veľké ako detská hlavička a podala mi: „Ovoňajte. Toto nikdy nebude červené, ale cítite? Už je zrelé." Zdá sa mi to neuveriteľné, ale až doteraz som nikdy v živote jablká neoberala. Rýchlo prídem na to, ktoré už sú akurát a ktorým treba dopriať ešte pár dní. Tým dobrým stopka sama ostane v ruke. Škoda každého, čo len tak odpadne. „Bez toho to nejde," hovorí ovocinárka a pohladí tigrovaného kocúrika. „Ale nebojte sa, všetko spracujeme, pôjdu do šťavy ." Je príjemne, preukrutne voňavo, nie veľmi chladno, aj slnko vylezie. „Radosť oberať!", počujem pani z vedľajšieho riadka. Zo desať ľudí sa prechádza medzi jabloňami. „To musíte až dozadu, tam sú krásne," naviguje ma pán s plnou prepravkou v náručí. Ešte sa len začína, oberať sa bude ešte dobrý mesiac. So zbojníkmi sa sem určite vrátim.
Rozmýšľam, aký koláč dnes urobím. Bude voňať v celom byte, keď prídu malí zo školy. Ale krajšie ako sad voňať nebude. Debničky sú ťažké, ale ani po hodine nie som ani trochu unavená. Presne toto som po počítačových dňoch potrebovala. Byť vonku a robiť niečo hmatateľné. Ešte je len pondelok, ale neviem, či tento týždeň urobím lepšie rozhodnutie...
