Bývali v kraji bez vlakov. A teda aj bez tunelov. Aj ako študentka jazdievala roky domov zo školy autobusmi po cestách, ktorým by tunely pomohli, ale vtedy ešte nestáli. Vlakom išla po prvý raz k babičke. Vtedy si spomenula - na maličkosť, jeden z milióna detských príbehov. V kupé sa zotmelo a ona tuho stisla viečka. Nech ani úzkou medzierkou medzi mihalnicami nezazrie drobnú postavičku, ktorá by sa jej pred očami rozplynula a zomrela. Otvorila ich až keď ucítila svetlo. Si šibnutá? Taká blbosť. Už nie si decko! Ale keď prišiel ďalší tunel, zas zatvorila oči.
Tunely časom pribudli aj na cestách pre autá - svieti sa v nich a oči treba mať za volantom stále otvorené. Aj tunelom pre električky veľakrát išla, v osvetlenom vozni sa každý díval okolo otvorenými očami, aj ona.
Odvtedy, čo počúvala alebo čítala príbehy o malých pomocníkoch z tunelov prešli desiatky rokov. Je dávno dospelá. Ale stále keď vlak vchádza do portálu v skalnej stene alebo v kopci, privrie oči a nechá ich tak až kým nevyjdú von. Boli to len rozprávky a ani si ich nepamätá. Ale za viečkami má v tých chvíľach oči malého dievčatka, ktoré si predstavuje poletujúcich drobných tvorov a želá si, aby ich bolo čo najdlhšie čo najviac.
