No, a v tej chvíli sa všetko otočilo. Dvihli mi to na prvý raz, po troch zazvoneniach. Že je im ľúto, komisárka urobila chybu, napravia ju, hovorila pokojne milá pani. A že kedy sa nám to hodí, nech prinesú hárky. Dohodli sme sa na večer. Pochybovala som, že sa niekomu k nám bude chcieť po siedmej - ale zjavne sa chcelo. Nebola som doma, komisárka hárky votkla manželovi. K nim priložila zdvorilú, na počítači vytlačenú prosbu, aby sme ich mali hotové vo štvrtok večer, keď by ich chceli zbierať.
Dnes som si k formuláru sadla. Vyplnenie mi trvalo dve minúty. A žiadnu povážlivú otázku som nenašla. Vlastne som nevypisovala nič, na čo by sa ma už predtým neboli pýtali - na úradoch, v iných dotazníkoch, pri rôznych registráciách. Ešte aj to vyznanie už som priznávala - pri svadbe.
A tak si ticho premýšľam - o čom je vlastne celý ten rozruch? Čo je na tomto sčítaní zlé? Ja možno patrím k hŕstke šťastných - ale naozaj úprimne - negatívnu skúsenosť nemám, zlú emóciu necítim.
Spomínam na chvíľu, keď sme sa, nie je to tak dávno, presťahovali do Šamorína. Išla som si na matriku zapísať trvalý pobyt. Pani si nasadila okuliare, pritiahla veľkú škatuľu, z kopy vybrala tenučký papierik veľkosti kartotečného lístka. Naň rukou krasopisne napísala moje meno, údaje a novú adresu. A vypísaný lístok založila. A že to mám v starom mieste bydliska oznámiť, že tam už nebudem trvalo bývať. Fíha, pomyslela som si. Technológia hodná 21. storočia...
Štát potrebuje vedieť, koľko, akých ľudí a ako v ňom žije. A keďže viem, že to pri systéme podobnom, aký je na našej matrike, nemá šancu komplexne zistiť - treba na to ísť inak. A tak dnes ešte vypíšem hárky aj za svoje deti. A manžela poprosím, aby aj on svoj hárok vyplnil.
