Vidím jeho zanedbanú bradu, smutný pohľad, ale hlavne zrobené ruky, ktorými natiera synom krajce chleba. Takto to robí každý deň, vstáva o piatej ráno, aby im spravil desiatu. Na to, aby ju kupovali v bufete, nemajú. Nemajú na kopu iných vecí, ktoré ja považujem za bežné. Neviem, či si doprajú sladkosti, viem však, že nie cigarety. Neviem, či majú na knihy, určite však nemíňajú na alkohol. Aj tak však... peňazí jednoducho niet. Nechcem sa opakovať a písať o nich zas, lebo v knihe sa otočila strana a dej pokračuje. Každý deň odvtedy otvorím doma svoj e-mail a je tam niekoľko nových odkazov, ako toť pred pol hodinou - všetky podobné: „prosíme si kontakt, pomôžeme." Dojíma ma to a pocity, ktoré mám, sú veľmi silné. Vôbec, vôbec som to nečakala. Cudzí ľudia sú ochotní rôznym spôsobom pomôcť, prispieť. A ja sa opäť dotýkam niečoho rovnako abstraktného ako predtým tej chudoby. Je to dobrota. Je to súdržnosť, ochota podeliť sa, potešiť, odľahčiť niekomu, komu je ťažko. Je to také... úžasné a zvláštne.
Viem, ľudia robia dobré skutky. Nie sme zlí a vieme si pomáhať. Ale teraz je to iné v tom, že poznám aj mená tých, ktorí chcú dávať. Nie je to žiaden príbeh z knihy. Je to realita. Krásna. Zmysluplná.
Z tých chlapcov, o ktorých sa pán Ľubomír stará, rastú dobrí ľudia. Neverím, že je to inak, keď denne vidia svojho tatka bojovať slušne a zanovito, aby sa mali aspoň „ako tak", keď už nie „dobre". Myslím si, že aj za nich všetkých - vám všetkým, ktorí pomáhate komukoľvek a akokoľvek, bez toho, aby ste za to niečo žiadali - ĎAKUJEM.
