Najstaršieho syna nevidela desať rokov. Odišiel zarábať do sveta. Za ním neskôr aj žena, onedlho sa im narodil syn. Babkin prvý vnuk. A potom sa niečo stalo, len mladý pár vie, čo. Mama s dieťaťom sa odsťahovali, otec ostal sám. A zrazu ho nebolo - v dome, kde predtým bývali, v práci, kde predtým robil, medzi starými známymi. Nikto nevidel, nikto nepočul. Pre malého aj teraz už exmanželku ťažké. Pre mamu tisícky kilometrov ďaleko hrozné. Jeho meno sa doma pri rodinných stretnutiach v časti „klebety" nespomína. Nepýta sa, či sa ozval, ani či niekto nevie, čo má nové. Všetci veria, že najstarší syn je v poriadku a keď bude môcť, ozve sa. Mame je to zúfalo málo.
„Povedala mi, že je v poriadku. Má sa dobre myslí na nás." Hovorí to ticho. Akoby samú seba chcela presvedčiť, že je to stopercentne tak. Že slová veštkyne sú pravdivejšie ako dokument. Akoby ich jej sám stratený syn našepkal. Modlí sa zaňho a na každé narodeniny mu v duchu zaželá všetko dobré. Ktovie, kedy ho zas objíme. Skôr či neskôr sa chlapec určite ozve. Veštkyňa to povedala. A ona vidí a má pravdu. Mama chce veriť. Všetci ostatní si o veštkyni myslia svoje. Ale sú vďační za jej slová. Nech berie svoju istotu odkiaľkoľvek, pre ich mamu, svokru a babku sú to krásne slová. Najdôležitejšie správy, aké za posledné roky dostala.
