Nevymýšľam si. Takto naozaj kamarát požiadal o ruku svoju nastávajúcu. Vymyslel to sám. Wow. Je jediný, o kom viem, že to urobil takto romanticky. Lebo ostatní, ktorí sa nehanbili o tom rozprávať (alebo ich polovičky sa nehanbili), to urobili výrazne jednoduchšie. A - úprimne - oveľa bojazlivejšie.
Môj muž kedysi zamaskoval snubný prsteň do vetvičiek vianočného stromčeka. Pochopiteľne som ho medzi darčekmi pod ním nenašla. Ponúkol ma, nech ešte pátram. Aj tak som nenašla. Tak ho vyhrabal sám. „Je to to, čo si myslím, že to je?", opýtala som sa. „Je", odpovedal. Ostala som ticho. Nestačilo mi to. Chcela som, aby TO aj vyslovil. Vyslovil. Pekne sa to počúvalo. Našiel v sebe viac odvahy než kamarátkin nastávajúci - pri akože romantickej prechádzke po nábreží Dunaja jej medzi dvoma pleskancami po otravných komároch vložil do rúk malú škatuľku s prstienkom, otočil sa a odišiel. Že veď keď ju otvorí, sama príde na to, čo ňou chce vyjadriť. Na odpoveď nečakal. No a do tretice, iný priateľ po rokoch chodenia plánoval so svojou milou dovolenku. Rozhodli sa konečne cestovať k moru. Na čo ona zreagovala po žensky - aha, ideme po siedmich rokoch k moru, to vyzerá, ako by si ma tam chcel požiadať o ruku. „No a teraz mi poraď. Vôbec mi to nenapadlo! Mám? Nemám? Čaká na to? Je teda ešte veľmi nechcem, ale čo keď to neurobím a bude potom sklamaná?", riešil. Neporadila som. Toto musí vybojovať sám.
Neviem, čoho sa páni tak boja. Iste. Požiadanie o ruku je dôležitá chvíľa. Ale nie zas TAKÁ dôležitá. Nikdy som to veľmi neriešila, ale keď som si to pred rokmi snažila predstaviť, vždy som si myslela, že v TOM MOMENTE sa niečo významné stane. No keď som si ja vypočula tú svoju otázku - zrazu žiaden blesk neudrel, zvony sa nerozozneli, hviezda nespadla. Skrátka, len jedna krátka otázka - a nič. Vlastne, niečo áno. Čakanie na odpoveď. Taká odpoveď to vôbec nie je jednoduchá vec. To mi v tej chvíli došlo. Po rokoch spoločného súznenia sa ťažko dá odpovedať inak než - „áno". Hoci by som aj just chcela povedať niečo ako „veď ešte uvidíme, dohodneme sa, zaujímavý nápad, rada - ale, možno, ..." - nedá sa. Fakt, nedá. Odpoveď je oveľa, oveľa ťažšia než otázka.
Požiadanie o ruku nie je najpodstatnejší moment v živote. Ale - aj jeden aj druhý si ho poriadne zapamätajú. Tak to len tak. Aby sa nezabudlo.
