Ona si vlasy sama zafarbiť dôkladne nevedela. A jemu to nerobilo problém. Tak tiež asi raz za mesiac pripravila stoličku, rukavice, hrebeň a do téglika namiešala henu alebo chemickú pastu. Sadla si a nechala si pol hodiny na hlave robiť jemnú masáž spojenú s farbením vlasov. Robil to dôkladne a nežne. Nakoniec na spľasnutú masu natiahol plast a nevadilo mu pozerať sa na ňu s takou smiešnou pokrývkou. Keď náter zmyla, skontroloval, či je všetko, ako má byť a spokojný zhodnotil odtieň. Nikomu inému (ešte okrem mamy a sestry) by sa takto neukázala. Jemu mohla. Boli si najbližší.
A potom sa niečo stalo. Už mu hlavu neholí a on jej nefarbí vlasy. Pokazil sa strojček. A keď kúpili nový - keď si už holí bradu, zoberie rovno aj hlavu. A pre ňu deti - nechce im smrdieť chemickými prípravkami. A vôbec, je menej času. Kopa iných dôležitých vecí. Alebo... Alebo sú to iba výhovorky...
