Boli sme sa pozrieť v Gabčíkove. Každého, kto k nám príde na návštevu, berieme obdivovať tú silu a veľkosť vody skombinovanej s kameňom a betónom. Kto bol, vie, o čom hovorím. Desiatky kilometrov dlhá hrádza vás dovedie k malému moru. Vlny narážajú na breh, o kúsok ďalej hučí komora a spúšťa loď, fúka vietor. Je to ohromujúce aj keď ste tam po desiaty raz. Vracali sme sa popri hrádzi, obdivovali veľké lode plaviace sa rýchlo po prúde a tešili sa na prevoz kompou. Premáva asi raz za hodinu, neplatí sa za ňu. Za tri minúty prevezie ľudí, autá aj bicykle na druhú stranu. Zo šamorínskej strany je bufet, z dobrohošťskej nie. Len malý domček ako prístrešie. Prišli sme v čase obeda. Aj kompár je len človek. Bolo treba čakať.
Nerada strácam čas. Tak ma to zamrzelo. Ale po chvíli sa z domčeka na brehu ozvali husle. Zvedavé deti ma zatiahli dnu. Na gauči s roztrhaným matracom ležal mladík a čítal si. Druhý sa natiahol na drevenú lavicu, dofajčil a zadriemal. Pri stole oproti sebe sedeli dve mladučké dievčiny, každá pod bradou husle a preludovali. Chytľavú, postupne stále rýchlejšiu melódiu, ktorá sa nakoniec spomalila a nenápadne stíchla. Dohrali, blondína sa pozrela na Aziatku, niečo si povedali po nemecky a začali zas. Tentoraz sa vymenili - tá, čo predtým tvorila hlavný motív začala hrať druhé husle a naopak. Deti si sadli k nim a bez slova počúvali. Etuda sa skončila a začala zas. A zas. Julinka sa tmavovláske skúsila prihovoriť, ona sa len usmiala. Nerozumela po slovensky. A tak sme ďalej počúvali koncert. Zdalo sa, že štvorica žije mimo náš svet. Nevedno, kde sa tu vzali.
Po pol hodine sme s malými vyšli von. Až vtedy som si všimla malý hausbót priviazaný pod domčekom pri hrádzi. Práve doňho o chvíľu vošiel mládenec s knihou. Aha, takto to je! Dva páry cestujú po Dunaji, možno z Nemecka, na malom plavidle. Čas trávia spolu, v ňom alebo na brehu, keď si chcú oddýchnuť od húpania pod nohami. Knihy, husle, možno karty, dobré víno. Kopa času. Nič, len pohoda a sila vody a prírody okolo nej. Tak vyzerá ich cesta. Novodobí vodní ľudia. Hľadela som na loďku a snívala o čase, keď má človek dvadsať a s celým svetom okolo si môže robiť čo len chce. Aké to je pekné...
Kompár sa vrátil z obeda. Nakopol mašinu, autá aj ľudia sa nalodili. Kým sme odplávali, malí ešte zamávali priviazanému hausbótu. Dievčatá s husľovými puzdrami v rukách im z brehu odmávali. O pár minút možno tiež vyrazia. Na cestu, ktorá pre nich bude pokojne rovnaká, hoci vďaka silnej a veľkej vode každý meter iná.
