... a zalejú ma slzy. Trasúcimi rukami vyberám drobnú knihu bez väzby a spod nej kožušinovú prikrývku. Ani nemusím zatvoriť oči a vidím prababičku. Je podvečer. Hociktorý, bývali podobné. V kresle sedí babička a číta si. Prababička leží na diváne, krehká žena s krásnou hrivou bielych vlasov, svetlučkou kožou a jemným dotykom rúk. Je jej, ako vždy, trochu chladno. „Marunko, podej mi, prosím tě, deku." Otváram taburetku, vyťahujem ten kúsok čiernej kučeravej kožušiny dokonale podšitý čiernym saténom a zakrývam prababičke nohy. Mne bola prikrývka vždy krátka - brávala som si ju niekedy keď ju Babi Babi nepotrebovala, lebo voňala kožušinou a ňou. Snažila som sa zahaliť celá a nešlo to. Ona si do nej vždy zamotala nohy. Keď Babi Babi umrela, začala prikrývku používať babička - Babi Lidunka. Nohy si do nej dávala rovnako. Rada som jej pri tom trochu pomáhala. Nadvihnúť, omotať, pridržať taburetku, aby bolo sedenie pohodlné.
Držím prikrývku v byte plnom neporiadku a chaosu. Tá kniha, čo bola pri nej... Som prvá po babičke, kto sa jej dotýka. Tento výber zo Svetovej literatúry z roku 1968 bola asi posledná kniha, ktorú čítala doma, pred odchodom do nemocnice. Ticho plačem. Zavalili ma spomienky ako obrovská teplá vlna. Cez tú knihu a prikrývku sa znovu dotýkam babičiek, cítim ich, som s nimi.
Na stole zazvoní telefón. Nie, prosím, teraz nie! Na displeji je „mamka". Och, to hej, To zvládnem. Ona pochopí. Dvíham to a zatváram sa v jednej z rozostavaných izieb. Som tam dlho. Potrebovali sme to. Obidve. Spolu plakať a spomínať.
Po hodnej chvíli vychádzam von. Do taburetky späť opatrne ukladám prikrývku aj knihu, odkladám ich tak, aby boli uchránené pred deťmi. Toto je moje. Môj kúsok starého sveta. Môj kúsok sveta šťastia. Dní s mojimi milovanými babičkami. Nech to tak ešte nejaký čas ostane...
