Mám dobrý nos, beriem to ako veľký dar. Vďaka nemu si ľudí a miesta spájam s vôňami. Zapísali sa mi tam niekde dozadu do pamäte. Babičkin krém na ruky, natierala si ich niekoľkokrát denne. Vysušené z umývania a od látok tú jemnú hmotu zo žltého vysokého téglika potrebovali. Prababičkina ranná káva, zaliata mliekom a osladená medom. Mamkina nemocnica, kde som ako dieťa trávila celé dni. Voňala inak než oddelenia, ktoré som potom navštívila ako dospelá. V maminej nemocnici mi voňala aj ona, spolu s dezinfekciou a množstvom liečivých prípravkov. Ona sama sa tú medicínsku vôňu vždy snažila prehlušiť, preto si dávala toľko parfumov, že ju jej vôňa predchádzala vždy o niekoľko metrov.
Aj svojich mužov si spájam s ich pachmi. Stačí, aby okolo mňa prešiel cudzí človek s rovnakou voňavkou, akú používal niektorý z nich. Vždy sa za ním otočím a mám chuť ho zastaviť, zhlboka sa nadýchnuť a spomínať. S jedným z bývalých priateľov sme mali rituál. Keď sme sa na dlhšie lúčili, vtrela som si jeho parfum do predlaktí. A ešte niekoľko dní som si k nim privoniavala a cítila ho blízko.
Môj syn má šteklivú vôňu, podobnú svojmu otcovi. A malá mi vonia podobne ako moja sestra, jemne a kvietkovo. Rada si zabáram nos do jej ryšavých jemných vláskov, takto vonia detstvo.
Niektoré vône už nikdy nezacítim. Uložené ich však mám. A dopĺňajú ich iné. Deti odišli do škôlky a ja upratujem. Hoci ukladanie oblečenia nie je upratovanie. Je to čistá radosť. Skladám tričká a pyžamky. Hm. Obyčajný textil a ako ťažko sa mi púšťa z ruky. Toto nedokáže žiadna aviváž na svete :)
