Vravelo sa, že deti sa striedajú v tom, kto donesie otcovi z krčmy v džbáne pivo. Pár dní po brannom nám v noci niekto strkal do zámku kľúč a potom strašne búchal a kričal. Bol to sused, otec tých detí. Myslel si, že to je ich byt a bol tak namol, že neveril mojej mame, ktorá ho spoza zatvorených dverí posielala o dve poschodia nižšie. A ešte si pamätám, ako raz naši utekali pomáhať jeho žene. To najnutnejšie obviazali a rýchlo volali sanitku. Bola som ešte malá, neviem, čo sa presne stalo, ale rozprávali sa potom polohlasom o pití a bitke.
Spomienka na tú rodinu mi úplne vyfučala z hlavy. Nemala tam prečo ostať, prekryli ju iné.
Včera som bežala dažďom od auta rýchlo pod strechu. Míňala som lavičku, na ktorej pololežal chlapík. Aj keď bolo dosť chladno, mal len košeľu a nohavice, pofŕkané, verím, tým dažďom. Driemal. A v ruke držal ploskačku s hnedým pohárikovým vrchnáčikom. Neviem, kde ju vzal. Myslela som si, že také sa už nevyrábajú.
Niektoré veci preskakujú desaťročia. Nielen veci, ale aj smútky, bolesti, démoni, príkoria, jazvy... ktoré nechávajú.
