Potom sa nadýchneme, otočíme a vykročíme do svojho dňa. Dospeláckeho. Unaháňaného. Plného povinností. V rukách kľúče od auta, zrýchlené tempo. Za čelom víria plány a povinnosti. Oproti nám kráčajú mamy a otcovia s úsmevom, ktorý sme my sami pred maličkou chvíľou mali tiež. Kývneme hlavou, pozdravíme sa. Ešte na moment zasunieme výhľad na ťažký deň, úsmev iných nakazí aj nás. Hoci sa nepoznáme, vidíme v tých oproti kráčajúcich rodičovsko - detských pároch seba samých. To isté podkýňanie sa o tašky s úborom, tak isto vedieme za ruky drobcov okolo mlák na chodníku. Možno sme pred polhodinou na nich kričali a naháňali ich. Možno sme ich zjazdili, že sa oliali raňajkovým mliekom a treba ich prezliecť, možno sme sa mračili, že zabudli niečo dôležité a musíme sa vracať. Ale to teraz neplatí. Lebo sme s nimi už iba pár sekúnd. To škaredé z rána je zabudnuté. Ešte chvíľu sme spolu. Tú chvíľu predsa neskazíme hnevom. V dlani otlačok malých prstov, v nose vôňu detstva.
Posledných pár metrov pred školou všetci vyzeráme rovnako. Vediac, že tie ranné minúty sú rovnako dôležité ako rozprávka pred spaním, pritúlenie po kúpaní, spoločné spievanie, či rodinný nedeľný obed.
