„Kenderica kandrata, dobra dzivka bohata..." spieva si gazdiná kým vyhrabáva hľuzy. Kúsok od hriadok cvakne zobákom bocian. „Joj, ryľ mi nenamočila, rozoschol še, pada. Nevadzi, i tak mame dosc." S hlinou za nechtami a v gumákoch sa s ťažkými vedrami vracia domov. Traktor vytiahnu až na jeseň, keď bude zemiakov viac a budú poriadne veľké. Prežehná sa pri krížiku obkrúženom umelými kvetmi, pozdraví každého suseda. Všetci všetkých poznajú. Svadbí sa dnes dievčina z dolného konca, o pol tretej pôjde do kostola. Pozná ju odmalička, od kočíka. „A teraz taka kočka z nej. Šumnoho sebe bere. Popatrime."
Cesty s roletami a koľajami takými, že má človek strach, aby si neoškrel spodok auta. Rýchlo sa po nich ísť nedá, ale ani sa nežiada - okolo je tak krásne, že je škoda neobzerať sa. V Bratislave má rodina aj dve autá, tu často ani jedno. Jazdí sa mizernými spojmi, tridsať kilometrov do práce trvá vyše dvoch hodín. Deň sa začína o štvrtej ráno, aby sa človek do roboty vôbec dostal. Dom smútku, ktorý je podľa nápisu na priečelí Domom nádeje. Plagáty na zastávkach pri ceste pozývajúce na Arakain, akoby ich tu zabudol čas. Rozprávkové kostolíky prepadnuté v hrádzach pri vode. Veža trepeckého sa leskne do diaľky, je čerstvo opravená, hoci sa tu omše slúžievajú len zriedka. Holčíkovský kopec má skoro na konci krížik. Už budete hore, sľubuje. Auto sťažka fučí na dvojke, ale som rada, že nie je zima, vtedy sa niekedy vôbec nedá vyjsť. Cesta cez drevený most - voda podmyla cestu a nová by bola pridrahá, vodiči drkotanie po latách prežijú. Dážď visí za nohy. Otvoreným oknom vonia les a pokosené polia. Kravy sa pokojne pasú. Uberiem plyn, keď míňam konský povoz.
Už dlho tu nežijem. O to radšej sa vraciam. Viem, že život tu je ťažký. Ale je to kus sveta, kde nemusí byť pekne, aby bolo pekne.
