„Ahojte! Ahojte, chrústici!" Snažím sa, aby to znelo aspoň trochu veselo. Malí letia ako guľové blesky, jeden cez druhého mi objímajú nohy. „Maminka! Maminka!!! Aha, maminka, aké kráľovstvo som postavil!" „A ja už viem nakresliť srdiečko! Nakreslila som ti!" Malých vybozkávam, na manžela sa len unaveno usmejem. Chápavo pohľadom odpovie. Od pozajtra mám voľno. Fakt padám na hubu.
„Mami, poď sa so mnou hrať s transformermi!" Prosím ešte o päť minút, nech sa aspoň prezlečiem. Celý deň sa na mňa tešili. Viem. Musím ešte vyžmýkať posledné rezervy. Deväť hodín, sadám si k malým. Chvíľu som schopná sa hrať, z posledných síl. Viem, že o pár minút idú spať, to dám, snažím sa presvedčiť samú seba. Je to tu. Manžel prináša pyžamky. Prezliekame sa, Matúško listuje v Hobitovi, hľadá, kde sme prestali. Rozprávka na dobrú noc. Opieram sa o gauč a privieram oči. Ako ich mám teraz znovu otvoriť? A čítať? Och... „Prosím, mohol by si?", obraciam sa na manžela. Rozumie. Berie mi knihu z rúk, malí si sadajú naňho. „Tak, počúvajte. Skončili sme ako prišli do jaskyne..."
Ani neviem, ako zrazu ležím na gauči. Počúvam, ako Bilbo nemohol zaspať. A ako ich prepadli škreti. A... A potom už nič. Prekvapenú ma preberie pošteklenie. Julinkine vlásky. „Maminka, zakryla som ťa," hladí ma po líci, ako to robievam ja jej. Jej hlavička pri mojej: „Poď maminka, poď do postieľky." Chytí ma za ruku a odvádza. Za ňou jej braček. „Dobrú noc, maminka!" Vystíska ma a odbehne. Po nej Matúško, nechá si dať pusu na líce. Takto odpadnúť. Nechať sa uložiť vlastnými deťmi... „Zhasnem ti, maminka." „Počkaj, Matúško, ja zhasnem!" Julinka je späť, pod pazuchou fľakatého plyšového psa s veľkou hlavou. „Aby ti v noci nebolo smutno. Tu som ti priniesla." Kladie mi psa do rúk. Ticho sa poďakujem. Vracia sa ešte raz, druhého plyšáka dáva na manželov vankúš." To už som v polospánku.
Ďakujem a dobrú noc, zbojníci. Ja som taký šťastný človek. Mám takú úžasne chápavú rodinu...
