Ulice sú plné policajtov, inak o štrajkoch nevieme. Bezpečná zlatá hotelová klietka návštevníka zvedavého nie na protestujúce davy, ale na Akropolu, vykopávky a skvelé jedlo. Keď sme prichádzali k mestu, prekvapilo nás množstvo konštrukcií na bilbordy - ale všetky prázdne. Ani reklama sa nepredáva. Prechádzame sa uličkami okolo prázdnych reštaurácií a pubov, skoro pred každým chlapík láka „ladies, lunch, cofee?" . „Polovičné ceny", upozorňujú predavači iba čo schytíme do ruky akýkoľvek suvenír - len nech ho kúpime u nich. Uhýbame pohľadom pred očami malého harmonikára na ulici, snaží sa nežobrať, hrá.
Smutné ulice. Smutné krčmy. Smutní ľudia. Boli to rozhodnutia politikov, čo privodili pád, no doplácajú na nich všetci. A zrazu počujeme hudbu. Chorál. Ideme za ňou, nedá sa inak. Byzantský ortodoxný chrám Prevtelenia Ježiša, čítame na doske pri dverách. Dvanáste storočie, prestavaný Rusmi v roku 1834. Vnútri to vyzerá, akoby sa rekonštrukčné práce stále neskončili. Obzerám sa po tmavých priestoroch, magnetizuje ma dokonalý mužský mnohohlas. Spomaľuje kroky. Ostávam stáť pod kupolou, z ktorej opadávajú kusy kedysi nádherných malieb. Okolo otlčená stena a na nej prekrásne ikony. Obnažený kábel v pozadí vyrezávaných lavíc. Možno až príliš symbolické - v krajine, ktorá je krásna, ale tak zvláštne v rozpade.
Ostávam pri dverách. Nechce sa mi odtiaľ, z tohto miesta pokoja. Do kasičky púšťam pár drobných. Nízky pán, zopne ruky na hrudi a ukloní sa „ďakujem". BTZ - Boh ťa žehnaj - píše mi občas do esemesky kamarát kňaz. To BTZ mi víri v hlave, keď ešte chvíľu sedím v tieni pred kostolíkom, pri zvukoch prekrásnych spevov. BTZ, želám úprimne kostolu aj ľuďom, BTZ.
