Dunaj sa pri Bodíkoch vetví do širokých jazier aj úzkych prieplavov. Z brehu sa sem dostať nedá. Nesedieť v lodi, nikdy by sme ich nevideli. Iba z loďky sa dá dotknúť rákosia. Obdivovať rizmanitosť vznášajúcich sa rias, ktoré sa strácajú od hladiny dolu do hĺbky. Občas pred nami vyletí z brehu divá kačka. Plávame okolo labutí, ktoré nechávajú v trsoch rias svoje jemné perá.
Pár kvapiek pokropí chrbát, „prepáč, maminka". Nemám čo. Voda je všade a z trička ju hneď vysuší príjemné slnko. Keď chvíľu neveslujeme, počujeme žaby. Rýchle vážky zalietajú do trsov ružových kvetov. Stromy sú vyššie, pevnejšie aj rozprávkovo strašidelné. Všetko k sebe pasuje.
Loďka prepláva cez rozľahlú vodnú plochu, pokračuje úžľabinou zarastenou kríkmi. Voda nás vedie pomedzi ponorené stromy. Treba sa vyhnúť kmeňom ohryzeným bobrami. Plávajúce drevo prejdeme, kmene radšej obísť. Vody je tento rok menej, vysvetľuje sprievodca . Na niektorých miestach musíme vystúpiť a loďky preniesť.
Večer chytím do rúk ihlice, uf, každá váži pol kila. Po pokuse o prvé očko ich odkladám. Dnes nie, to nepôjde. Maličká daň za perfektný deň, za hodiny strávené na hladine, v sprievode nefalšovaných farieb, zvukov lesa a vône vody. Svet z vodnej hladiny vyzerá úplne inak. Pripadám si ako prvý človek na Mesiaci. Toľkokrát v živote som sa prechádzala pri vode. A predsa mám po dni, keď som vnímala svet z úzkej loďky pocit, ako by som bola v prírode po prvý raz.
