Odvtedy sa do Košíc pozriem len veľmi zriedka. Koľko je to rokov, čo som tu kráčala ulicou, bežalo mi hlavou v piatok. Tesnejšie som sa zapla a pritiahla si šál, fúka fest. „Máme všetko, okrem novín," povedala mi teta v novinovom stánku. Aha. Čo všetko iné majú som poriadne cez špinavé okná nevidela. Tlač som teda šla hľadať o kus ďalej. Nikto z ľudí, čo som míňala, sa na mňa nepozrel. Chladno je, preto sú sklonení. Aj tí mladí, ktorí zjavne kráčali niekam do neďalekej školy. Na priechode cez električkové koľajnice mi noha ostala vo veľkej jame. Fúha, také rozbité koľajisko som dávno nevidela. V druhom stánku noviny mali. Kým som si balila drobné, vypýtala si pani za mnou časopisy. Pár minút sa s predavačkou rozprávala. A potom sa rozlúčila: "Ďakujem veľmi pekne a dávajte si pozor. Pekný víkend, vidíme sa o týždeň!"
S novinami pod pazuchou som sa vracala pozdĺž rozbitých budov s ošarpanými fasádami. Toto mohol byť celkom pekný dom, pomyslela som si zopárkrát. Hlavné námestie je len pár metrov odtiaľto. Domáci zrejme veria, že noha turistu skončí v dobrej krčme tam a sem nezablúdi. Asi to tí Košičania, čo pozerajú do zeme, ani nevidia.
Večer som prechádzala zošereným mestom, míňala zadumaných sivých ľudí a padajúce budovy. Zablúdim všade, kde sa dá, pojazdila som si celkom dlho. Aké sú tie Košice zrazu iné, smutnejšie, vravela som si. O chvíľu sa však za centrom ukázali moderné presklené budovy, dokonale osvetlené. Cesty pri nich boli bez dier, fasády bezchybné. Aha, toto je nové. Tak takéto sú teraz Košice. Akýže smútok... Pokrok...
