„Dnes som mal aj nástroj!", pribehne po hodine drobec. „A zahral som tón! Pani učiteľka povedala, že je to čisté cé!" Rýchlo dýcha, ako chce všetko povedať naraz. Pomáham mu do bundy: „ Stále si myslím, že si si vybral naozaj ťažký nástroj. Jednou rukou hráš jedno, druhou iné a k tomu ťaháš aj mechy." „A ešte aj stláčam vzduchovú klapku," doplní ma. A zasníva sa: „Ale akordeón tak krásne hrá."
Malá postavička na koni sa trochu predkloní a stisne päty viac k sebe. „Nedvíhaj tie ruky! Keď si potrebuješ pritiahnuť uzdu, musíš si ju posúvať. Inak Dafné zastane. Nedvíhaj ich!" Trénerka sa snaží z malej jazdkyne dostať maximum. Na vrchnej časti drevenej prekážky sa mi nesedí dvakrát pohodlne. Nezáleží na tom. Očami kopírujem pohyb koňa. Malá sa na ňom nesie šťastne. A poriadne hrdo.
Vždy štebocú, keď sa vraciame - a zakaždým potrebujú vedieť, či sme sa pozerali. „Videla si, ako som ju rozklusala?" „Sledovala si, ako vysoko viem vykopnúť nohu? Tréner Čabi, to je ten s čiernym pásom, ma pochválil." „Dnes som plávala najrýchlejšie zo všetkých, všimla si si?" Robia veci, v ktorých budú lepší ako my. Sami si ich vybrali a sami sa chcú zlepšovať. Nie vo všetkom sa vyznáme, vieme pomôcť len tak, že držíme palce. Tak ako iní rodičia predtým fandili nám. Pozeráme na nich z úzadia. Dávno sme mimo stredobodu pozornosti. Svet patrí im. Rodičom lavička. Dobre je to vymyslené. Lavička je veľmi príjemný kúsok sveta.
