Nuž, prekvapili ste ma. Začínal sa školský rok a cesta, aspoň tá zásadná časť, bola hotová. Krásny tmavý koberec, hoci zatiaľ bez čiar, široký ako diaľnica. Idem na štvorke! Na päťke? Neveriacky som radila v pondelok. O tomto čase som tade predtým viac stála než išla. Autá sa nervózne predbiehali, vodiči mračili. A teraz - fičíme!
Už štvrtý deň si ráno sadám do auta s opatrným pocitom - bude to také fajn aj dnes? Každý deň tomu ešte neverím - a bojím sa, že mi tú rannú pohodu niekto vezme. Že sa niečo stane, cesta sa scucne späť. Alebo sa autá nejako záhadne zmnožia. Alebo ju zavrú a zakážu tade jazdiť. Ale - klop, klop, klop, zatiaľ nič také!
Viem, že cesta je zatiaľ rozšírená len čiastočne. Ešte sa bude na dva razy upravovať a bude celkom zastavená. Nevadí. Ak sa po týchto obmedzeniach viac zrýchli, pošlem vám asi všetkým fľašu sektu.
Lebo ste mi darovali niečo veľmi cenné - čas. Dali ste mojim deťom aj mne každý deň dobrých dvadsať minút. Krásnych dvadsať minút so zbojníkmi voňavými z ranných postelí, bez stresu a neustáleho sledovania hodiniek. Vzácnych dvadsať minút, keď ich ráno môžem v pohodičke poobliekať a vystískať pred odchodom do škôlky. Veľmi si ten dar vážim. A ďakujem!!!
