„Ako dlho? Nech sa páči. Áno. Trnavský. Dvanásťtisíc. Vydatá. Nie. Áno. Áno." Pani s knihou evidentne zavolal niekto z prieskumnej agentúry. Hovorí polohlasom, ale v tichom kupé odpovede znejú ako výkriky. Po pár minútach zloží a znovu otvorí knihu. Záverečné stránky dočíta pol hodiny pred cieľom. A tak zas vyťahuje telefón a na posledných kilometroch si čistí zbierku fotiek detí, čo sa tam za posledné mesiace nazhromaždili.
Pri uličke na opačnej strane sedí vysokoškolák. S notebookom na kolenách zapojeným k mobilu niečo hľadá, prezerá rôzne stránky a píše. Potom telefón odopne od počítača, priloží k uchu a konzultuje so spolužiakom na diaľku.
„Môžete sa ešte posunúť?" „Nie. Nemôžete ma obísť?" Slečna, ktorá sa prvá pýtala prekvapene pozerá. Druhá neochvejne drží pozíciu pri okne, opiera sa a robí si pohodlie - v rámci niekoľkohodinového státia v uličke. Na hlave kapucňa, že je dievča hovorí len žiarivo zelená kabelka cez plece. V ušiach slúchadlá, kábel vedie k mobilu vo vrecku.
Keby sa otočila, videla by priamo do lona mladíkovi v čiernom. Oboma rukami sa dotýka displeja a prehadzuje zľava doprava desiatky obrázkov tej istej dievčiny. Na niektorých záberoch si zakrýva tvár. Mladík to robí už pol hodiny. Evidentne mu na dievčati záleží.
Chlapec vystúpi a nahradí ho červenovlasá slečna. Mobil vytiahne z vrecka skôr než si vyzlečie bundu. Ten vzápätí zazvoní. „Haló? Haló? Čo je s tým..." Zazvoní zas. „Haló? Nepočujem ťa." Slečna si sadá, mobil v ruke. Ešte niekoľko hluchých pokusov. A, konečne. „No čau! No, tak asi o pätnásť minút. Ok. Vpredu počkaj. Čau!"
Oddelení len pár centimetrami vzduchu. Svety zatvorené do škatuliek s číselníkmi a dispeljmi. Hradba postavená z maličkých tehličiek. „Spájame ľudí..."
