O tri roky neskôr, keď som mala šestnásť, som zažívala absolútne šťastie, keď ma on (úplne iný) chytil za ruku a ukázal tak svetu, že sa nehanbí, že patríme k sebe. Nič iné nemusel. (A ani nerobil. Bol to v podstate pako. Viem dnes, kdeže vtedy :) Ruky stačili.)
O pár ďalších rokov prišli chvíle, keď som držanie za ruku párkrát odmietla. Svoju som jednoducho vyšmykla. Raz zvyčajne stačilo, dotyčný pochopil. Vo „vzťahoch" na chvíľu neboli držiace sa ruky nutné. Nechcela som to. To, že som s tebou kráčam po ulici alebo trávim nejaký čas ešte nevyhnutne neznamená, že sa ľúbime. Tak načo predstierať. Ok, je nám dobre, ale obaja vieme, že nič viac to nie je - takže žiadne ruky. Sorry.
S manželom sme sa za ruky vodili od začiatku. A celé roky. Viackrát som si pomyslela - kedy sa to skončí? Pozorovala som páry na uliciach, zjavne dlhoročné. Každý kráčal sám. Nemuseli sa na seba rovno mračiť, len - už sa nedržali.
A potom prišli deti. A ja som pochopila. Tým spúšťačom, keď sa ľudia prestávajú držať, môžu a asi aj väčšinou sú - práve oni. Oboma rukami treba tlačiť kočík. Potom oboma ratovať potomka, keď sa učí chodiť. Neviem, ako s jedným ale s dvoma naraz sme aj neskôr, keď už behali celkom isto, strážili krpatých, stovky metrov vzdialení od seba. Teraz už drobci vedia poslúchnuť a držať sa pri nás. No keď práve vonku nenesiem niektorú z ich propriet - veci do piesku, bicyklík, hračku, ruksačik - vo svojich rukách mám ich maličké dlane. Matúško má rúčku drsnú, po mne. Julinkina je jemná, hladká a bacuľatá - presne taká, ako je manželova. Len menšia. Často keď ju chytím, vráti sa mi ten pocit z prvých dní chodenia. Držím si dieťa - a vlastne aj jeho.
Tie malé dlane sú nádherné. Teším sa každému ich dotyku. Chytia ma za ruku a hovoria tým - veríme ti, potrebujeme ťa, je nám v tvojich rukách dobre. Naozaj.
Kedy sa skončí toto držanie - premýšľam teraz. Ale nie často. Aby som to nezakríkla.
