„Asi už nepríde...“, počúvala som minulý pondelok svoju dcéru, ako sa snaží do hlasu dostať pevnosť, ale pritom je jej ľúto, že šibači meškajú. „Asi sa už so mnou nekamaráti...“ Upokojovala som ju a odreagovávala – a vravela si, aké to majú tie malé baby ťažké. Aké nepríjemné je čakať, kým sa páni uráčia, ak vôbec. A bolo mi ľúto priateliek a spolužiačok mojej dcéry, ktoré tak ako ona nervózne vyzerali svojich nesmelých a hanblivých spolužiakov.
Cez tento víkend som so štyrmi z nich mala tú česť. Sojka ich túžila pozvať na pyžamovú party. Súhlasila som, hoci mi bolo jasné, že ako si to ony budú užívať, pre dospelých to bude záhul. Prišli. Za päť minút obsadili celý byt a výbuch dievčenskej energie sa skončil až po ich odchode na druhý deň ráno. A bola to SKÚSENOSŤ.
Divokosť v srdci, hlase, pohyboch. Ostré lakte a tvrdé hlavy. Počínajúci afekt a kopa nápadov, neúnavné, hlučné, rozbláznené. Krásne. Takto pokope – lavína.
Majú ešte len deväť, ale nie sú to žiadne nesmelé kvetinky. Veľmi dobre vedia, čo chcú. A vedia aj, ako to dosiahnuť. Dokážu si povedať, povadiť sa, presadiť sa – každá vlastnými zbraňami. Už teraz vedia, že niektorej funguje panovačný tón, ale druhej skôr tichá prosba a sklopené viečka. A tak, ako si jedna získava svet bezprostrednosťou a roztopašou, druhá to robí ladnými pohybmi vycibrenými hodinami tréningu na ľade a tretia odlišným pohľadom a zaujímavými nápadmi, ktoré si vedia získať väčšinu. Trápiť sa vedia len chvíľu a začínajú byť doma aj v diplomacii udobrovania. Sú to malé generálky. Akokoľvek sa točí svet, nachádzajú si v ňom pre seba najlepšiu cestu.
Nie sú tie deväťročné žabky žiadne chúďatká. Sú to budúce veľké ženy. Kopírujú to, čo vidia okolo seba a pridávajú k tomu vlastný punc. Ich sila sa nesčíta, ale násobí. Majú ešte len deväť. Netreba z nich mať hneď strach. Ale rešpekt pred nimi už asi áno...
