Vrátila som sa v piatok večer. Cez víkend sa zbojníci zvyknú vybatoliť z postelí skôr ako ja. Rozprávky a pravidelný režim nepustia. Prišiel pondelok. „Dobré ráno, zbojníci.“ Hovorím polohlasom, raňajky aj desiate pripravené, máme pred sebou pokojné ráno. Prvý otvorí oči Matúš. „Dobré ráno, mami.“ Stojím tesne pri posteli, aby som naňho dobre dočiahla. Zvyk, že ich z postelí vynášam, hoci chrúst má už asi štyridsať kíl, sme od detstva nepretrhli. Tých pár metrov raz za deň to zvládnem. Oťažieva postupne a ja nie som žiadne tintítko. Lenže – nechytí ma okolo krku ako pred týždňom. Zlezie z postele a sám kráča do nového dňa. Hm. Tak to prišlo. Tato evidentne vzpieračskú výzvu ráno odmietol a vynášania zarazil. Pozerám smutne za kráčajúcim chlapčekom. Rovnaký postoj, rovnaké ťažké kroky takto zrána ako jeho otec... Príroda je úžasná.
„Julinka. Dobré ráno,“ hovorím s jemnou obavou. „Maminka.“ Slastne sa pretiahne. „To je dobre, že si doma.“ Natiahne sa ku mne a hneď je jasné, že ona tatovu hru so mnou hrať nebude. Objíme ma a usalaší sa mi v náručí, s plnou dôverou a odovzdanosťou čerstvo zobudenej handrovej bábiky, ktorá si takto ešte o pár sekúnd predĺži čas, keď nič nemusí, ani len sama kráčať.
Rovnaké je to v utorok, aj v stredu. Matúš je od prvej sekundy po zobudení samostatný. Julka moje malé dievčatko. Raz príde deň, keď aj ona povie alebo naznačí, že už chce sama. Skončí sa plné náručie, šteklenie jej vláskov na mojom líci a brada zabodnutá do jamky na ľavom pleci. Perinou vyhriate nohy okolo mojich bokov a ruky obtočené okolo krku. „Vieš, čo sa mi snívalo?“ alebo „Ja chcem, aby už bol piatok,“ alebo „Si voňavá.“, prvé slová, ktoré nám robia ráno.
Neplánujem cúvnuť pred rozmermi ani váhou. Až pred slobodnou vôľou, rozhodnutím. Zatiaľ to s časom uhrávam jedna nula. Každý ďalší deň je malé víťazstvo.
