Už pred štyristo rokmi v okolí oravského Podbiela ťažili rudu. Železiareň Františkova huta postavili v roku 1836. Kov z miestnych baní však bolo údajne príliš krehký a tak sa zle predával. Firma sa nikdy poriadne neuchytila. A tomu ešte aj uhorský snem v roku 1848 zrušil poddanstvo. Železiareň postupne zanikla. Veľmi však vraj pomohla industrializácii chudobného kraja a je významným pamätníkom doby aj architektúry. To si čítam na tabuli pred pozostatkom továrenskej haly, vysokej pece a hámra. Vraciam sa zo severnej Oravy a nikam sa neponáhľam. Pri stavbe, ktorú som zazrela v poli uprostred ničoho, sa nedalo nezastaviť.
Kráčam k budove. Slalom medzi kravskými lajnami, v ktorých sa roja lesklé muchy. Stádo sa pasie priamo na pamiatke. Mám rešpekt a snažím sa nevšímať si, ako na mňa kravy pozerajú. Keď ich míňam otáčajú sa a kráčajú za mnou. Nechajte, ja vás nepodojím.
Zo sto metrov vyzerá Františkova huta veľkolepo. Zblízka... Bývalá vysoká pec sa zmenila na maštaľ. Cez niektoré priechody si netrúfam prejsť, nakadené je tu slušne. Na múroch nápisy kriedou, uprostred ohnisko. Táborníkom asi došla sila na odpratanie neporiadku.
Snažím sa predstaviť si tu železiarenský ruch a vrátiť sa do minulosti. Vybaviť si spotených začmudených chlapov, ako ťažko drú a snažia sa pomôcť svojim rodinám aj celému kraju. Nedarí sa. Genius loci tu necítim. Možno ho to miesto malo, výletníci a hlavne farmári a ich kravy mu ho celkom vzali.
Prechádzam okolo múrov a dobytka. Lenivo sa hýbe, prežúva. Sťahuje do tieňa. Kým by to tu ľudia pokosili, trvalo by to riadne dlho. Chovatelia sú pragmatici. Kravy spásajúce šťavnaté trsy tráv sú kosačky zadarmo. Stará polorozpadnutá stavba stojaca bez úžitku nikoho nenakŕmi, ani peniaze nedá.
Zbohom, zátišie s kravami. Keď nabudúce pôjdem okolo a moji spolujazdci sa budú chcieť pozrieť bližšie, skúsim ich prehovoriť. Nech aspoň pre nich Františkova huta ostane napohľad príťažlivým miestom.
