Dieťa sa prehadzuje na posteli. Uťahané, ale nemôže spať. Podchvíľou plače, spotené, s teplotou. Narieka, že ho bolí zapálené hrdlo. Angína je zlá. Skúseností máme, bohužiaľ, dosť. Bezmocne krúžime okolo, chladíme a dávame lieky a blahorečíme, že nežijeme v stredoveku. Vieme, že zajtra to bude dvojmo. Každú chorobu si malí odovzdajú. Matúško býva chorý utlmený, Julka uplakaná. Našťastie to dlhšie ako týždeň nezvykne trvať. Teraz sme v treťom - štvrtom dni. Ešte je au. Drobcov sme uložili a veríme, že ich choroba zmôže a zaspia. No po pol hodine sa z detskej ozve stonanie a plač. Matúš zadriemal, hoci nepokojne. Julka sa v spánku trápi nahlas. Pohladím, upokojím, utíšim. Na chvíľu. Veľmi rýchlo sa to opakuje. Nasadíme najvyšší kaliber - nás. Dieťa leží medzi nami v posteli, to je najlepší liek a tlmič. Neviem čím naša prítomnosť zaženie zlé horúčkovité sny, ale funguje to.
„Julinke sa zlé snívalo", vysvetľujem obom deťom ráno. „Pamätám si to, maminka." Predstavím si svoje vlastné sny v chorobe - akési rebríky, schody, padám a neviem dopadnúť, potom zas nejaké mreže a niečo ako lešenia - skrátka čiary cez seba, navrstvené, nie je im konca a ja stratená niekde medzi tým. Len pocit zvierania, úzkosti. Neznášam to. Nikomu o tom nehovorím, načo. „Maminka, snívalo sa mi o nejakých rebríkoch, o schodoch a padala som. Bála som sa." Nič nevravím. Len v úžase premýšľam. Zvyknem veriť veciam, ktoré môžem chytiť a vidieť. Tým rozumiem. No je ich veľa, veľmi veľa, ktoré možno nikdy nepochopíme. Na svete sú sily mimo nás a veľa nepomenovaného. A múdri ľudia na to budú prichádzať ešte veľmi dlho.
