Ej, chcela by som byť v tom autobuse. Musí tam byť veselo. Chlapík neprestáva. Odušu máva, všeličo ukazuje, stále sa rehoce. Snaží sa komunikovať. Či mu to pani vpredu opláca, neviem. Nevidím. Jej auto na najbližšej križovatke odbočí. Na jej úrovni a za autobusom sa ocitám ja. Iné auto, iný človek? Ná, nech! - asi si povedal chlapík. Lebo teraz sa vyškiera na mňa. Možno ho ľudia v autobuse upozorňujú, to nevidno. Vidím len jeho ruky, nohy, trochu sa potácajúce pohyby a veľmi veselú tvár. Smejem sa tiež, nedá sa mi ostať vážna. O čo mu ide? Z gest to neprečítam. Možno sa chce len podeliť o svoju skvelú náladu. Zjavne je mu super veselo. Vidí, že ho vnímam - pocit obecenstva ho posmelí a začne niečo hovoriť. Chlape, nerozumiem ti. Pokrčím plecami. Spustím tak ďalší jeho rehot. O chvíľu musím odbočiť. Kývnem na pozdrav spolu so smerovkou, chlapík odkýva. A smiať sa neprestáva.
Asi ho zdedí zas ďalší vodič. Možno ho rovnako pobaví. Kedy som sa ja naposledy tak zo srdca smiala? Nepamätám. Ale tuším by som sa občas takto kráľovsky pobaviť mala :)
