Pomaly trs za trsom, ťažké zväzky sena kladie na kopu. Hýbe sa pomaly, ale systematicky, rovnaké pohyby bez zmeny. Nenapije sa, ani nezastaví, čelo si otiera keď kráča od plachty k ďalšiemu kusu poľa so senom. Sem tam napomenie krpcov, aby sa jej nemotali pod nohami. Deti sa naháňajú po okraji políčka, vyskakujú, mávajú rukami, ktovie, na čo sa hrajú. Pole sa čistí, látka na zemi sa plní.
Z terasy hotela ženu pozoruje dvojica. Pred sebou na stolčeku preso a vychladenú kolu. „Keď sme prišli, mala tú plachtu prázdnu", povie ona a vyfúkne prúžok dymu. Pozerá sa na kopu sena, ktorá je teraz vysoká ako dospelý človek a stará žena na ňu stále prikladá. „To je Daniela", otočí sa a povie on. „Ty ju poznáš?", opýta sa ona. „Hej, je z dediny. Jej muž pije. Ona sa nezastaví, stále niečo robí. Keby sa oňho nestarala, nebol by tu už."
Políčko je od terasy vzdialené asi tristo metrov. A tých tristo metrov je v tejto chvíli ako sto rokov.
