Aj pred mesiacom bol takýto deň - ale v meste. Vtedy sa mi pri pohľade von oknom urobilo zle. Deň bol hnusný, plný nervov, neupravených upchatých ciest, nestíhania, stresu. Vytriasam sneh z vlasov a vravím si - presne tu a presne teraz je všetko ako má byť. Hneď ráno sme sa s deťmi vyváľali v čerstvých mäkkých kopách. Ohadzovali sa a sledovali čerstvé stopy veveričky. Skontrolovali, ako narástli snehuliaci. Nikam sa neponáhľame, ale pritom nikam nemeškáme. Vo vlastnom svete, v kúpeľoch v Lučivnej.
Tu je každú zimu najbelší sneh aký som kedy videla. Patrí nám všetok čas sveta, môžeme všetko, čo chceme. Požičiame si lyže a strávime kus popoludnia na svahu s malým vlekom. Ak stihnú odhrnúť klzisko, požičiame si aj korčule. Mrzne tak akurát a vonku sa dá byť do tmy. Nič to tu nestojí. Len chuť - byť s deťmi, zabávať sa a užívať si zimu.
„A viete, že tu teraz máme plno?", povedala nám sestrička pri nástupe. Ani sa nečudujem. Aj keď sme stále vonku a vyzliekame a obliekame sa desaťkrát za deň, deťom prešiel kašeľ. Volajú to klimatoterapia. Encyklopédie píšu, že to znamená využitie teploty, vlhkosti, slnečného žiarenia, tlaku a špecifických podmienok danej oblasti. Keď sme sem prišli prvý raz, usmievala som sa nad tým trochu - takto „predávajú" čistý vzduch? Dnes začínam tušiť, že to má niečo do seba.
Predtým sme sa vyhýbali zime, teraz sa z nej tešíme. Doma na dolniakoch je sneh pár dní v roku, tu ho máme mesiac v kuse a nevieme sa ho nabažiť. Vonku sme celé hodiny, nalyžujeme, nasánkujeme a nachodíme kilometre denne. To všetko bez sopľov a zapáleného hrdla. Navyše kedysi päť antibiotík v roku, za posledný dvoje. Nie som odborník. Nezmeriam presne účinky klimato ani inej terapie. Môžem len pocitovo. A rovnica: príroda + milí ľudia + zábava + žiadne starosti ani náhlenie + každý večer spokojné uťahané deti - má pre mňa jasný výsledok. Prajem to každej mame, ktorá tak ako ja neznáša vetu „fúkni poriadne a pri kašľaní si daj ruku pred pusu".
