Prineste si rodinné fotky – jeden z pokynov pred táborom pre rodičov s deťmi, kam pozajtra vyrážame. Priviedol ma k prekutraniu naozaj starých albumov. Vedela som, že to nebude úloha na päť minút. Listujem nimi už hodnú chvíľu. Oči mi zastanú na fotke, ktorú som už veľakrát videla. Ale akoby som ju držala po prvý raz.
Zlatá svadba rodičov Přichystalových roku 1940. Podľa oblečenia a holej zeme je asi jar. Skupinka ľudí za dvojicou sediacou vpredu. Všetci v slávnostných šatách, tvrdých topánkach, s primerane veselým alebo dôstojným výrazom v tvárach. Medzi dvadsiatimi štyrmi deťmi a dospelými rozoznávam svoju prababičku, s klobúkom na hlave stojí uprostred vedľa jednej zo svojich sestier. Na rozdiel od nej sa usmieva, aj keď si viem predstaviť, že zošnurovaný kabátik a klobúk jej veľmi nesedel. Najradšej chodila prostovlasá, rozvrkočená – tak tomu hovorila. Ale keď sa to hodilo, rada sa vyparádila. Tak teraz sa to hodilo. Hneď vedľa nej vykukuje jej dcéra, moja babička. Mladá dlhovlasá brunetka, mala vtedy šestnásť. Spoznávam prapradedka, je najviac vzadu, zo všetkých najvyšší. Kto sú ostatní, netuším. Mrzí ma to. Bábätko z fotky môže mať dnes asi toľko rokov, ako vtedy oslavujúci manželia. Kto sú tí ľudia a čo mi boli, už mi nemá kto povedať.
Starkých som nikdy nestretla. Vyzerajú drobní. A cítim z nich pokoj. Je úžasné vo dvoch vydržať tak dlho. Často ťažké, s kopou kompromisov a prepáčení. Rozhodnutie ostať spolu musí byť veľmi silné, aby odolalo zvykom, starostiam, trápeniu. Verím, že keď sa v roku 1890 sobášili, brali sa navždy. Tak ako ostatné páry, ktoré na fotke sú. Som ich štvrtá generácia. Kiežby som zdedila niečo z ich odhodlania a vytrvalosti. Dala by som si od nich poradiť.
Tá fotka si nezaslúži byť založená. Škoda je ju nechať v albume v skrinke. To, čo sa podarilo praprababičke a prapradedkovi je pre mňa viac, než vyhrať preteky, zarobiť milión alebo postaviť obrovský palác.
