Zmluva sa začína záväzkami novej triednej. „Individuálne sa ti budem venovať, podľa potreby ťa doučujem, po vzájomnej dohode určím termíny previerok, školské problémy vyriešim v škole...“ jedenásť sľubov, ktoré sa končia vyhlásením: „V prípade porušenia vzájomnej dohody sa verejne pred triedou ospravedlním.“ Nasledujú záväzky žiaka. Je ich skoro štyridsať a týkajú sa slušného správania, aktivity, nevyrušovania, prípravy na hodiny. Nič neštandardné, dopodrobna popísané, ak by to všetci naozaj dodržiavali je v triede stále čisto, pokojne a pohodovo. Dohodu uzatvárajú podpisy učiteľky a žiaka a nad nimi je ešte veta: „Účastníci po poučení a prečítaní napísaných pravidiel vo vzájomnej dohode vyhlásili, že s jeho obsahom súhlasia.“
Niečo podobné vidím po prvý raz. Tak ako som po prvý raz v prvý školský deň videla spojené lavice tak, aby deti sedeli v skupinkách po štyroch – malo by to tak byť počas vyučovania celý rok. Po prvý raz som sa v utorok tiež stretla s informáciou, že deti budú dostávať úlohy raz za týždeň v pondelok – na dlhom zozname. Bude na nich, ako si naplánujú ich robenie tak, aby ich do piatka vždy odovzdali. A že budú robiť veľa na počítačoch a projektoch. Hm, celkom dosť noviniek, pomyslela som si a rozhodne som medzi rodičmi nebola sama. Nová učiteľka a nové metódy v nás veľkých vyvolali opatrnú zvedavosť.
„Matúško, a čo si o tej dohode myslíš?“ „No, páči sa mi. Páči sa mi, že konečne nielen niekto chce niečo od nás, ale aj nám niečo sľúbi. A je to vážne, keď je to takto napísané a podpísané. Pani učiteľka to určite dodrží, ak aj my budeme dodržiavať, čo sme sľúbili.“ Možno až tak nezáleží, ako neobvyklé novinky vnímame my veľkí. Deti s plnou vážnosťou podpísali svoju prvú oficiálnu zmluvu v živote. Ak to bude jedna z ciest, po ktorej sa posunú dopredu a v škole im bude dobre, zaujímavo a zdravo, je to fajn ťah.
