„Nepinkaj! Poď kesiť.“ Chlápätko stálo uprostred hračiek vo svojej izbe, ktorú som si požičala na prespatie. Mal plné právo ma vytiahnuť z postele – toto je jeho kráľovstvo. „Dobré ráno. Dobre. Len ma nechaj sa obliecť.“ Kým som vykonala nevyhnutné, pribehli veľké deti. A tak sa plán zmenil na prípravu raňajok a potom kávy a odpratávania zvyškov dlhej noci... Keď som si zrazu uvedomila, že drobček dosiahol, čo chcel. Na stole omaľovánka, pri nej farebné fixky a za stolom malý Lukas a môj muž, jeho veľký kamarát. Maličký sa odušu snažil nastoknúť svoj vrchnák fixky na jej opačný koniec. Ja by som mu pomohla, môj muž ho nechal. „Nie do oka. Dobre to robíš. Tak, už to je. No čo nakreslíš?“ Stála som pri linke a len sa kochala.
Obaja kreslili, každý na svojej strane. A pri tom sa polohlasom zhovárali. „Také. Lelené.“ „Pekne pomaličky. Nie tak čarbi čarbi, ale pekne. Super, perfektne. Na jedničku. A ešte čo vieš tak?“ „Auto.“ „Dobre. A zoberieš si inú fixku? Toto je aká farba?“ „Lelená.“ „Nie, to nie je zelená. Je žltá.“ „Lelená.“ „A ktorá je žltá?“ „Taká.“ „To je červená. Pozri – zelená, žltá, červená.“ „Iný telaz.“ „Ešte nie, ja som ešte nedomaľoval.“ „Ham, Maek. Take možem?“ „Opýtame sa tvojho tata, či môžeš koláčik. Áno, môžeš. Veľký ham daj. A ďalej farbíme. Či už nechceš?“ „Kesiť!“ „Kresliť? No dobre. Tak, tak pekne, kde sú čiary. Nie hocikde, ale vidíš, tu sú kolesá. Tak vnútri v nich, v tom obrázku.“ „Tu sú.“ „Tu, aha. Áno, tak, pomaličky. Super ti to ide.“ Prvý obrázok bola čmáranica. Štvrtý kreslil maličký pomaly a dôkladne a tak, aby nečmáral, ale naozaj vyfarboval. „Krásne kolieska si vymaľoval.“ „A ty? Ako ja?“ „Ja pokračujem tu na vedľajšom obrázku. A ty skús lietadielko.“ „Ajta!“ „To nič, stôl utrieme.“ „Utlieme? Maek?“ „Áno, utrieme. Pozri, hotovo. A povedz – trpaslík.“ „Tepasík.“ „Trpaslík.“ „Tepasík. Kesiť.“ „Skúsime trpaslíka nabudúce, dobre, teraz ešte kreslíme.“
Spomenula som si, že s mojimi deťmi som si takto často nevyfarbovala. Mamou im bol od niečo vyše roka práve tato, keď som ja išla do práce. Hlavne on ich učil farby, vymaľovávať, aj kopu ďalších vecí. Stojac v cudzej kuchyni ma po rokoch znovu zamrzelo, ako mi to chýba. Ale pripomenula som si aj to, že môj muž je stelesnená trpezlivosť a ak má niekto učiť deti, je v mnohom výrazne vhodnejší ako ja. „Tam. Koleso.“ Áno, koleso vyfarbi, ale čo je mimo neho, to už nie. Pekne. A tu ešte chýba.“
Človek sa môže aj po pätnástich rokoch znovu zaľúbiť. Neplánoval to a asi si to ani neuvedomil. Ale mne úplne stačilo vidieť svojho muža, ako kreslí lietadielka s malým chlapčekom.
