Pred očami sa mi objavuje iné dievča, o niečo staršie. Veľmi chcela tie náušnice. Veľké fialovo zelené kruhy. Neboli až také drahé. Ale mama povedala nie. Na nič nemyslela. Tma pred očami, v hlave prázdno, jednoducho ich strčila do košíka. A tesne pred pokladňou vytiahla a vložila si do vrecka. „Čo tu robia"? opýtala sa prekvapene a vyčítavo mama doma. „Neviem", odpovedalo dievča. Ale dobre vedelo, že mama vie. Vždy, keď si ich dala, uvedomila si, že sú ukradnuté. Časom ich prestala nosiť. Už ich ani nemá. No navždy si bude pamätať ako vyzerali.
Tentoraz sa to skončilo skôr, než sa začalo. Bolo to celkom krátke. Tato hovorí nie - veď jednu sladkosť si si už vybrala. Taká je dohoda, jedna maškrta stačí. Julka ale tentoraz chce viac. Natiahne ruku. Rýchlo vezme balíček žuvačiek a strčí ho pod bundu. Čo to je, opýta sa tato. Nič, šepne malá a žuvačky vráti na miesto. Nepovedia si už ani slovo. Až vonku jej tato hovorí - som veľmi smutný, urobila si zlú vec. Malá sa rozplače. Prepáč, tatinko. Ale ja sama to poviem maminke, dobre?
Vzala by tie žuvačky, keby ju tato nezbadal? A stane sa to aspoň raz v živote každému? Môžem sa iba domýšľať. Cez slzy mi dievčatko všetko rozpráva a čaká, že sa budem hnevať. Ja jej hovorím o tete, ktorá musí všetky tie malé krádeže zaplatiť zo svojho a pritom veľa nezarába. O tom, že keď niečo vezmeme, inde to chýba. A že by sa hanbila, keby na to v obchode prišli. A mohli by ju za to potrestať. Stále mi sedí v náručí, už poriadne mokrom. Kým niečo vyvedie a potom mi to povie, ešte je dobre. Raz to možno neurobí. Hoci sa hnevám, nekričím. Nič jej neberiem, nezakazujem. A ani ju nepotrestám. Je nešťastná a stále dookola sa ospravedlňuje. Potrestala sa sama - týmto priznaním, hanbou, plačom.
Obidve si dnešok zapamätáme. Možno viac ako prvý deň bez plienok alebo začiatok školy. O chvíľu už sedíme pri rozprávke. Ešte stále je červená od plaču, ale už pokojná. Váham, či som sa zachovala správne. Aké ľahké je byť dobrý rodič, keď je dobre...
