Ráno stále nič. „Hm, nič" hlási aj manžel podvečer do telefónu. „Choď sa spýtať k susedom, čo oni." Neboli doma. Pokus opakujeme až po ôsmej, keď prichádzam z práce. Paranoidne ovoniavam okolie záchoda, zatiaľ žiadne tragické následky, hrniec zjavne slúži dobre.
„Im tečie", hovorí manžel vo dverách, do ktorých sa tlačí spolu so sedom. Murárom. „Ukážte. Ahojte, decká", zdraví sused krpatých sledujúcich (poslednú pred spaním) rozprávku. „Čo ešte nespíte? Už by ste mali ísť do postele." Blázniš, ujo, teraz? Keď sa tu začínajú diať také zaujímavé veci? - to teda malí nepovedia, ale rozhodne si to myslia a demonštrujú to tým, že sa strkajú do uzučkej chodbičky pred záchodom. K manželovi a susedovi murárovi. „Upchalo sa to", skonštatuje murár a odbieha po druhého suseda, vodára. Tak máme ďalšiu návštevu, sledujem nemo z obývačky (kde som pred rozprávkou ostala sama) a v duchu plesám, že som zatiaľ nenahodila pyžamu. Preklínam opravárov stupačiek - zastavili vodu a keď ju znovu pustili, prúd uvoľnil staré nánosy a tie upchali trúbky. Dozvedám sa od susedov. Debatujú pred záchodom, kde sú už aj s deťmi piati. Som zvedavá, kedy sa niečo rozbije prípadne mi niekto zašliapne dieťa. „No jako, že stále nespíte!", huláka opäť sused murár. To by som ťa chcela vidieť, kamarát, ako uspávaš deti v takom huriavku, keď sa im desať centimetrov od dverí detskej odohráva kabaret. Tiež to nepoviem, len si pomyslím a rezignovane ukladám knižky a papiere v detskej.
Zo záchoda sa ozývajú zvuky montovania a demontovania, tečúcej vody stále nie. „Maminka! Kakať! " No už len to nám tu chýbalo... Ešteže máme stále aj nočník. Smrdí chlapom rovno pod nohami, kde inde by sa malo usalašiť. Našťastie to nikto z nich nekomentuje. Susedia odbiehajú a pribiehajú, nosia baterku, rôzne súčiastky, splachovač, tyčku... Tak už máme pekných deväť hodín preč, sledujem ticho. A v našom byte zábava v plnom prúde. Trochu ju kazia len deti, už unaveno umrnčané. Ani manžel nemá najlepšiu náladu, vidím. Asi sa nedarí, vyhodnocujem.
Super, konečne voda! Aha, spláchla nám tú dôležitú rúrku... Niekto zahreší, statočne. Počuli to malí? Rozumeli? Uvidíme, časom. Ak áno, vyjdú s tým von v tej najnevhodnejšej chvíli, je mi jasné.
Je skoro desať. Záchod stále nefunguje. Konečne však môžeme ísť spať. Štamperlík ako poďakovanie, murár aj vodár sú preč. Prídu zajtra a to by sa hádam už malo podariť. Sľubuje manžel, rozladený a ja sa mu vôbec nečudujem. Netrúfnem si teraz ovoniavať okolo záchoda, zbabelo posielam manžela vysprejovať priestor.
Ďalší deň nám už voda na záchode tečie. Po štyroch zapumpovaniach novým splachovačom. Stálo to skoro tridsať eur. A budeme ho musieť vymeniť, lebo na toto nervy nemám a deti s tým bojovať tiež nebudú. Nech žijú odborníci.
Ale keby horšie nebolo. Hoci, ak by sme žili v Amerike, opravia nám to zrejme na svoje náklady stupačkoví montéri. A ešte by boli radi, že sa nesťažujeme ...
