Vonku zašteká pes. Tichá ulica, žiadne autá, len v diaľke šumí Dunaj. Moje malé mesto, ako ho mám rada...
Nahlas tikajú hodiny, ozubené kolieska posúvajú ručičky času, ten plynie hlučne a akosi rýchlo. Vo vedľajšej izbe jedno dieťa zamliaska a druhé si slastne vzdychne, doširoka rozťahujúc ručičky, keď sa prevaľuje z boku na chrbátik. Manžel výnimočne nechrápe, len ťažko oddychuje, veď je to veľký chlap. Moji najmilší. Pokoj, absolútna dôvera.
Idem sa napiť a pod nohami zavŕzga podlaha v obývačke. Viem, že sa ozve a mohla by som sa tomu miestu vyhnúť. Rovnako, ako by som mohla celkom nezatvoriť dvere na záchode, lebo zvláštne klapnú. Ale neurobím to. Mám tie zvuky rada. Nimi sa so mnou náš byt rozpráva.
Líham si (a rošt jemne zapraská). Potiahnem si svoju časť periny (nie je to vždy ľahké), opriem hlavu o maličký vankúš (veľký mi znárodnil krpec) a ešte si na malý moment vychutnávam ten ničím nerušený mier. Kým nespadnem do tichého nevedomia.
Viem zaspať aj v hluku, pri svetle a posediačky. Spím veľa a rada. Ale ešte radšej sa takto sama prebúdzam.
Noci sú zvláštne. Svet v nich počuť inak. Hlbšie a plnšie. Ozajstnejšie. Pri náhodných prebudeniach som hore len chvíľu. No myslím si, že práve počas takýchto prebudení cítim najviac vzácnosť a krásu súkromia.
