„Už nechcem chodiť s Matúšom a tatom na karate.“ Prečo? Veď jej to tak ide, je šikovná, tréner ju chváli... No, nie. Už ju to nebaví. Bolo to tesne pred prázdninami a tak sme si povedali, že máme kopu času hľadať náhradný šport. Pohyb sme doma stanovili ako jeden z krúžkov, ktorý bude síce podľa individuálnej voľby, ale nejaký byť musí. Prišiel september. A malá si stále nevybrala. Prvé tri dni v kalendári obom zabrala hudobka, štvrtý zbor. Bratovi k tomu ešte dva karate. „Čo budeme robiť? Ako budeme s Julkou stíhať ešte niečo iné?“ Bezradne sme sedeli vedľa seba na gauči a začali ťažkú tému, aj keď sa ani jednému nechcelo komplikovať konečne vytúženú večernú pohodu. „No... ja by som vedel...“, ozval sa nesmelo muž. Vysvetlil mi svoj nápad. A ja som ostala prekvapená – ale neostalo mi, než súhlasiť.
Prvý tréning karate, na ktorý sa vybral syn s manželom, sme veľmi príjemne strávili my dve s malou na kolieskových korčuliach. Druhý sme preskákali na trampolíne a boli si zabehať. Čaká nás tretí. Zasa to asi budú korčule. A keď sa časom ochladí? Tak príde klzisko alebo telocvičňa. „Pozri, ty sa veľa hýbeš. Tak by ste mohli chodiť dve. Aspoň na časť času, zvyšok potom Julka počká doma. Čo povieš?“ Tak znel mužov návrh. A mňa zarazilo a zahanbilo, že mi to nenapadlo samej. Nemusíme, koniec koncov, robiť len to, čo chcem ja – vždy sa dohodneme. Tak, aby nám obom bolo fajn. Už nehľadáme pre dcéru žiaden ďalší krúžok. Budeme spolu s ňou hľadať to, čo nás bude tešiť spoločne. Doteraz ma drobka sprevádzala občas. Teraz bude pravidelne.
Hoci sa deťom venujeme, strážime si aj svoje vlastné svety tak, že nám ich prienik niekedy ani nedôjde. Tak veľmi sme si zvykli na to, že škola a koníčky detí sa s našimi neprekrývajú. Tak odovzdane sa občas spoliehame na to, že iní ich lepšie povedú, naučia, vytrénujú. Možno naše babské spoločné športovanie nebude podľa tabuliek. Nech. Aj tak verím, že nám to viac dá, ako pokazí.
