A dospelí mohli tentoraz naozaj plávať namiesto kontinuálneho „nie, voda nie je taká studená“, „áno, super sa potápaš“, „skúste ešte dĺžku, nabudúce vyhráš ty“.
Dvere domov otvárame, keď je akurát čas ísť spať. Podľa inštrukcií a predpokladov by mali obaja zbojníci byť v pyžamách, s čistými zubami a všetkým pripraveným na ráno. Vyzúvam sa a zo spálne počujem usedavý plač. „Julinka? Čo sa stalo?“ Hodnú chvíľu trvá, kým to cez vzlyky pochopím. Vykývala si zub a vypadol jej, ale len polovica. Druhá tam stále je. Ale to nie je problém, ani boľavé ďasno nie, hrozné je, že tú polovicu stratila. A teraz nemá čo strčiť pod vankúš. Načase skončiť so Zúbkovou vílou, hreším sa a odhodlávam, ale sojka ma nepočúva. Panebože takáto hystéria pre kus zuba. Zmočí tričko mne a natiahne ruky k tatovi. Mužské plece je nevyhnutné, v takomto veľkom žiali to bez neho nepôjde. „Mami?“, pýta sa nesmelo Matúš, poťahujúc ma za nohavice. „Teraz nie,“ ticho ho usmerní muž. „Ale... tato?“, nedá sa Matúš. Julka sa ako tak utíšila, takže ho môže pustiť, ale teraz sa zas potrebuje pomojkať a načahuje sa za mnou. Toto sme potrebovali, pred spaním, vravím si a pokúšam sa ju čo najviac upokojiť. Stratený zub, kurník. Plný nos, opuchnuté oči, vynervovaná, panebože ako dlho takto nariekala. „A ešte nich nemám ani vyčistené!“, vypadne z nej. Chvalabohu, možnosť byť konštruktívna. „Tak si choď vyčistiť zuby, dobre? A vycikať sa.“ Akcia má šancu zmeniť jej náladu. Odpojím sa a idem si sadnúť a chvíľu rozmýšľať do obývačky. Je taká malá, že ešte verí na víly, a pritom dosť veľká na to, aby spravila drámu hodnú herečky z Národného. Zrazu sa malá rozbehne cez izbu k bratovi a hysterický plač je späť. „Ďakujem, ďakujem!“ Stíska ho, zarazeného a začína nanovo nariekať. Nechápavo hľadím. Aj on. „Matúš mi našiel tú stratenú polovicu,“ dozvedám sa cez slzy. Jáj... O päť minút už blažene leží zakrytá po bradu a usmieva sa.
Prehľad palety nálad za niekoľko minút. Nechápe muž ani brat, ja sa snažím. O chvíľu má desať. To je už tá puberta? Tá malá pred tou veľkou, čo nás čaká. Fúha. Takto sa to začína? Hormóny, premeny, afekt, rozum úplne mimo. Na druhej strane očakávané pochopenie alebo aspoň akceptovanie. No, to sa máme na čo tešiť...
