Deti nám o známkach hovoria a nikdy neklamali. Nehneváme sa, ak sa práve nevydarí, netrestáme ich, známky nie sú alfa a omega. Skôr orientácia a iba niekedy argument k pobádaniu učiť sa. Žiacku teda vidím (a podpisujem) tak raz za mesiac.
Najviac známok majú suverénne z angličtiny, previerky píšu každú chvíľu. A nie sú to len také obyčajné známky.
Jednotka cez tri riadky. Dvojka menšia, trojka maličká. Neviem, akú pani učiteľka píše päťku, iba tuším, že sa v žiackej drobná krčí. „Pani učiteľka má jednotky rada,“ poznamenala som pri podpisovaní. Jedna je väčšia ako druhá, to nie je náhoda. „Má. Preto ich píše také veľké. A aj nás všetkých pri písaní chváli.“
Viem, že deti sa nemajú učiť pre známky. Dokonca ich vraj dobré známky korumpujú. A vraj kazia ich hodnoty a berú motiváciu byť zvedavé. No, neviem. Nie som žiadny psychológ. Obrovské anglické jednotky sú však pozoruhodnosť, akú som v žiackej knižke ešte nevidela. A nepravidelné slovesá, anglické idiomy a hranie sa s rôznymi časmi sú pri raňajkách a večeriach rozhodne jednou z najčastejších školských tém, ktoré deti samé prinášajú.
Svet sa z maličkostí skladá. Obrovské jednotky sú vlastne maličkosť. A možno aj takéto mal na mysli múdry človek, ktorého slová si dobre pamätám: "Niekedy, keď uvažujem nad tým, aké následky môžu mať maličkosti, som v pokušení myslieť si, že maličkosti vlastne neexistujú."
