Spoločná škôlka alebo nie? Škola? Trieda? Riešil to kadekto okolo nás a nám to prišlo čudné. Ono sa to vždy nejako prirodzene vyvinulo. Niečo spolu, iné podľa vlastného výberu. Isté je to, že doma rátame odjakživa vždy všetko na štyri. Iba občas sa stane, že to je inak. A to sú pre mňa vzácne a veľmi poučné chvíle.
Dcéra bola na turnaji, so synom sme ju išli len povzbudzovať. Dlhá cesta autom vo dvoch. Chvíľu si čítal. Potom púšťal svoje pesničky. A neskôr siahol po mojich. Na turnaj sme dorazili uhulákaní a veselí. Vracali sme sa nocou. Prebrali sme zápas, novinky z tlače. A zas prišla na rad hudba. Kryla som takto nikdy nepočúvala. Matúš si to vypýtal sám od seba. Po každej pesničke stop a rozprávanie. Občas to chcelo preklad, ísť viac do hĺbky. Posledných tridsať kilometrov som išla pomalšie, než som musela. Zaujatá rozprávaním, očarená záujmom. Cítila som, ako veľmi si užívame len jeden druhého. Vzácny krásny čas. Ak by v aute sedla jeho sestra, cesta by vyzerala úplne inak. Nie horšie, len inak.
Prvé zakašľanie prišlo v pondelok. V stredu sa premenilo na záchvaty. Od štvrtka nabehli antibiotiká. A po týždni trápenia prosba a rozhodnutie – skúsime zmeniť prostredie, Matúško, odcestuješ ku krstnej. To bolo pred štyrmi dňami. Presne toľko večerov trávim sama s dcérou. Muž je za hranicami, syn "na liečení". Cez deň je Julka v škole a na tréningoch a ja v práci. Až podvečer sa stretneme doma. Nerobíme nič extra. Len sme. Varím, čo si zaželá, pozrieme si film podľa jej výberu. Ticho si vedľa seba čítame a počúvame hudbu. Pohladím ju, ona sa o mňa oprie. Nie je to intenzívna extáza. Naopak, príjemný dlhý čas plný porozumenia a súladu. Ak by bol doma brat, bolo by to celom inak.
Sú tak veľmi iní. Povahou, záujmami, vedomosťami. Dávame obom zo seba všetko, čo vieme. A raz za čas, takto, keď sú rozdelení, to je ešte o niečo viac. Nemenili by, nechceli by byť jeden bez druhého a ľúbia sa. Vždy boli dvaja a deliť sa bolo od prvej chvíle ich prirodzenosťou. Práve preto možno po rokoch budú špeciálne spomínať na ten čas, keď boli sólo. Ešte viac ich vtedy spoznávame. Práve to je čas robiť, čo vôbec nevyzerá byť dôležité, ale ja cítim, že je. A je to aj to čas, aby sa každý z nich sám presvedčil, že práve on alebo ona je stredom sveta a jeho podstatou.
