„Som v práci, áno, budem asi do druhej. A máš sa dobre?“ „ Všetko je v poriadku?“ „Nie, nemôžem teraz. Nejde to.“ „Prídem, áno. Dobre. Určite.“ Dalo sa to možno aj cez esemesky, premýšľala som pozorujúc mládenca. Zdalo sa, že nechce hovor predlžovať. Nesnažil sa však ani trochu stíšiť. Zrástli sme so svojimi telefónmi a nepríde nám, že rozhovory nemusia byť ostatným príjemné, vravela som si. Ďalší v klube.
„Tak dobre, musím končiť. A prosím ťa, a daj si telefón na nabíjačku, dedo. Nevedel som sa ťa dovolať. Nesmieš ma takto plašiť. Tak ahoj.“
Zložil a autobus stíchol oveľa viac, než pred chvíľou, kým mladíkovi zazvonil telefón. Dedo a vnuk. Kedysi bol dedo ten, čo viedol za ruku. Dnes sa to, zdá sa, obrátilo. Asi som nebola jediná, kto niekoľko ďalších minút rozmýšľal o svojich blízkych. O tom, ako veľmi sa dokážeme báť. Ako sa o nich staráme a nestaráme. A akú rôznu podobu môže mať láska.
