Som tupá, keď si správy z Rady pre rozpočtovú zodpovednosť o tom, že by sme mali splácať verejný dlh a namiesto toho bohapusto rozhadzujeme, vysvetľujem inak?
Nemyslím si, že školy, kam chodia moje deti, potrebujú peniaze na ich obedy. A ani ja nepotrebujem, aby za mňa štát rozhodoval, kam a či moje deti budú chodiť obedovať. Tých mojich dvakrát 25 eur by som radšej dala školníkovi, na lepšie vybavenie telocvične alebo viac pomôcok. A ak má tie peniaze dostávať mesto, tak nech ich radšej minie na diery v chodníkoch, častejšie vynášanie kontajnerov, kosenie alebo zrušenie čudného parkovného aj za desať minút na pošte.
Sociálny balíček v podobe obedov pre moje deti ma nahneval. Je to mrhanie peniazmi, mojimi peniazmi, peniazmi aj z mojich daní. Zas mám raz pocit, že chcem vystúpiť. Že tak veľmi nesúhlasím s tým, ako táto nečestná vláda rozhadzuje peniaze, ktoré zarábam, že mám chuť búchať do stola. Ja s tým NESÚHLASÍM! Toto NECHCEM! A sú to moje peniaze!
Namiesto lepších podmienok pre sestry dáme do nemocníc toaletný papier, namiesto lepších škôl budeme mať zadarmo obedy.
Len včera vyšli výsledky monitora a ja som sa zdesila, že školy v našom okrese mali hlboko pod 50 %. Raz sa ma moje deti opýtajú – mami, a čo si urobila pre to, aby to tak nebolo? Aby to bolo lepšie? A ja nebudem mať odpoveď. Lebo výsostný pocit, ktorý teraz mám, je popri strašnej nasratosti bezmocnosť. Voľby sú o dva roky. A ja sa tak teda ďalšie dva roky budem pozerať na to, ako niekto míňa moje peniaze – a potom ďalších možno šesť budem musieť vydržať, kým tento strašný bordel dajú snáď iní do poriadku.
Nádych, výdych. Tak som sa teda pod zásterkou klamstva a v snahe o záchranu volebných preferencií dozvedela, že doma ušetríme. Oni si fakt myslia, že ľudia toto chcú. Desí ma, ako veľa ľudí sa poteší – ale chcem veriť, že možno minimálne raz toľko sa nenechá opiť rožkom.
