Nado mnou lietali kŕdle vtákov. Keď vám len desať metrov nad hlavou šumia svojimi obrovskými krídlami labute a vy nemo pozorujete ich dlhé ladné krky, je to magické. V ramenách Dunaja plávali kačice. Kde tu strom obhryzený bobrami. Hlavné mesto je odtiaľto 15 kilometrov, cesta, kde sa v zápchach čaká nekonečne dlho vzdušnou cestou možno tri. Ale tu je absolútne ticho a pokoj. Stretnete iba občas cyklistu. Preto ma prekvapilo, keď som na brehu Dunaja zbadala zvláštnu stavbu a pri nej pár mladých. Vyzeralo to trochu ako veľká loď zo svetlého dreva obrátená naopak. Lenže na loď to bolo príliš bachraté a malo na spodnej časti hranu navyše. „Čo to bude?“, opýtala som sa zadýchaná. „Pozorovateľňa vtáctva,“ odpovedal mi mladík,pol metra nado mnou prerušil na chvíľku pílenie. „Bude sa tu dať posedieť, vnútri aj na streche, nenaprší sem.“ Ukázal rukou na veľkú vodnú plochu za sebou. Žiadna loď teda. Ale miesto, odkiaľ sa bude dať v suchu a v pokoji pozorovať všetky tie volavky, čajky, labute a nerušiť ich. Hniezdia na dunajských ostrovoch a sú ich tam stovky.
Až doma som sa dozvedela viac. Pozorovateľňa rastie vďaka spolupráci študentov architektúry bratislavskej STU a Školy architektúry v Bergene. Je to ich spoločný projekt. Navrhli drevenú zvlnenú stavbu, ktorá krásne splynie s krajinou pod hrádzou na brehu veľkej rieky. Má dva ciele – pocvičiť študentov a aj pomôcť rozvoju ekoturizmu.
Blbé eurofondy, ako by som počula neprajníkov. Zbytočnosť. Čudná vec. Ani jedno nie je pravda. Tentoraz som sem dobehla sama. Nabudúce prídem s deťmi. Obdivovať a využiť drevený prístrešok pre tých, ktorí sem prídu vychutnať si nič viac a nič menej než prírodu. Možno neostane jediný. Kiežby.
