Možno to majú mnohí – domy a byty, v ktorých bolo rozprávkovo a tak bezvýhradne láskavo, že na ne nejde zabudnúť. Milovala som vôňu tých izieb a teplo, ktoré sálalo z každého kúta. Ako trojročná som z okien obývačky pozerala na vláčik, čo párkrát za deň chodil do susedných kasární. Pri tom istom okne stávala po rokoch babička a vyzerala ma, keď som sa v noci vracala z rande. V izbe za oknom bol obrovský okrúhly rozťahovací stôl. Sedávali sme tu pri veľkých rodinných stretnutiach. Na strope zlatý odlesk koňaku z pohárikov, debatovalo sa vždy dlho do noci. Zo skrinky pri stole hrala zo starého gramofónu klasika, v druhej sa skrývala babičkina zbierka cibulákového porcelánu. Byt, kde nikdy nebežala ako kulisa televízia. Oveľa viac sa v ňom rozprávalo, čítalo a spievalo. Obývačka mala presklený okrúhly roh, typický pre časy funkcionalizmu. Masívna posteľ s čelami v spálni ladila s dvojmetrovým okrúhlym zrkadlom s bočnicami a stolčekom na šperky – dobre ho poznali všetci, ktorým babička šila. Prekrásny priestranný vzdušný byt v dome s vysokými stropmi, tichým výťahom a mramorovým schodiskom. Babička žila umením a byt nikdy nezapratala rárohmi. Len jedna otvorená komoda cinkala storočnými porcelánovými figúrkami a ťažkým farebným sklom.
To miesto sa mi v snoch často vracia. Vo svojej nedokonalej podobe a časťami, ktoré určite potrebovali rekonštrukciu. Parketám by pomohol nový náter. Aj malá kúpeľňa by zniesla opravu. Okienkom v nej som si posielala na šnúrke cukríky s kamarátkou o poschodie nižšie. V maličkej miestnosti, kedysi určenej pre slúžky, kde si babičky spravili šatňu a sklad, mohlo byť viac svetla. Len na skvele vetranej špajzi v kuchyni by som nezmenila nič – bola dokonalá s nevysychajúcou zásobou orechov, medu a maškŕt vždy pripravených na podávanie.
Vedela by som o tom mieste rozprávať hodiny. Milovala som každú sekundu, ktorú som tam s babičkami strávila. Nemysliac na to, že tak ako všetko, aj to je dočasu. Babičky odišli, s priateľom v tom meste som sa rozišla. A tak aj pominuli dôvody byt si ďalej prenajímať.
Občas ma tam zavedie práca alebo starí kamaráti. Nemám potuchy, kto tam dnes býva. Dom má novú fasádu a cez nový zámok by som sa nedostala ani dnu do vchodu. Chodievam k tomu domu a vôbec nemyslím na ľudí, ktorí tam bývajú teraz. Vracajú sa mi tí, s ktorými som tam kedysi žia ja. Pripútaná k šťastným spomienkam. Bolí ma srdce. A predsa tam chodím. A navždy budem.
