Dve jablká nevydržali v natrhnutom vrecku a prepadli na zem. Dvihla som ich – a po tretí raz poprosila, nech chvíľku počká, kým si poukladám aspoň časť. Pribrzdila. „Ste veľmi milá,“ usmiala som sa. Snažila som sa, aby to nevyznelo sarkasticky. Neveriacky sa na mňa pozrela, premerala si rad pri páse a váhavo mi úsmev vrátila. Počkala, kým do tašiek vložím všetko nazhromaždené a až potom pokračovala. Pomaly, tak, aby sa žiadna nehoda už neopakovala. „Toto budeme mať v akcii, príďte,“ povedala, keď blokovala keksy. Poďakovala som sa jej za tip. „A nezabudnite, tomuto sa končí trvanlivosť,“ okomentovala, keď som ukladala syr. Aj za to som, teraz už s nehraným úsmevom poďakovala.
Nákup bol v taškách, zaplatila som. „Ďakujem. A dovidenia.“ „Dovidenia.“ Srdečnosť ani jednej z nás už nebola silená.
Ste veľmi milá. Hovorilo sa mi to ťažko. Vlastne som si myslela, že je neochotná a nahnevaná a otrávená... Ale „Ste veľmi milá“ stačilo na to, aby sa milou naozaj stala. Niekedy netreba tak veľa.
