Aj ja som chodila upratovať. Mala som niečo cez dvadsať a pre hlúposť som prišla o dosť peňazí. Kamarátka mi dohodila brigádu – týždenne tri popoludnia v pobočke banky. Bolo to len jedno poschodie, pár kancelárií. Povysávať, utrieť prach, vyniesť koše, upratať kuchynku a toalety. Nič hrozné, netrvalo to dlho. Peniaze na zmluvu v hotovosti každý týždeň. Pomohlo mi to za pol roka splatiť dlh. Potom som skončila. Spomínam na to s pokorou a som za tú skúsenosť vďačná. Viem, že žiadna práca nie je zlá, že ak sú peniaze zarobené poctivo, pokojne k nim možno prísť aj v gumených rukaviciach.
Lenže ona nemá dvadsať. Má toľko ako ja. Doma deti a prvú prácu riadne náročnú. Učí. A potom, cez víkend alebo večer, sa prezlečie a ide upratovať. V čase, keď väčšina mám vypne a má aspoň chvíľu pre seba. Lebo inak to nejde. Ani keď bývate pri Bratislave a v kraji, kde sú pomerne vysoké platy a žije sa relatívne dobre. Nie každému a nie je to ľahké. A nič nie je zadarmo.
Postaviť sa denne pred triedu plnú detí považujem za jedno z najťažších povolaní. Školy sú náročné prostredie. Stres, množstvo pravidiel, denne kopa ťažkých situácií. A pritom sa snažiť žiakov viesť, trápiť sa pre ich zlyhania a ťahať tých šikovnejších. Malo by to byť povolanie s honorom a riadnou odmenou. Nie tak, aby bolo treba večery tráviť s vysávačom v cudzích bytoch. Je mi smutno. Žijeme v čudnom svete, kde sa toto deje.
