Rodičia sa potľapkávali po pleci. A nejedna drobka iste dostala extra porciu zmrzliny. Prečo o tom píšem? Vodné pólo trinásťročných nezmení svet. Len malé svety malých dievčat a ich rodín. Ale možno nielen ich.
Vodné pólo? Ako sa to hrá? To bolo prvé, čo mi napadlo, keď sa u nás v Šamoríne otvoril oddiel a tréner, s ktorým som pôvodne chcela riešiť plávanie, ma naň nasmeroval. Dobre urobil. Bola som kúsok od toho, aby som svoj detský sen o plávaní, ktorý sa nikdy neuskutočnil, aplikovala na deti. So zrodom oddielu doň obe deti – syn aj dcéra, ako jediné dievča v tíme, nastúpili. Prvý rok to bolo hlavne spoznávanie hry a prvý rok pretekov trochu trápenie. Ak dali deti za zápas jeden gól (oproti pätnástim, čo dostali), bol to dôvod na oslavu. Lenže. Tréneri sú úžasní a manšaft im to vracia dobrými akciami. Mladší žiaci sa snažia. Pretekajú druhým rokom a konečne bodujú.
Doma sme však prišli do bodu, keď sa deti musia rozdeliť. Dievčatá už od budúceho roka nemôžu hrať spoločne s chlapcami. Dcéra si musí nájsť náhradný oddiel. „Nech sa učí u dobrých“, poradil nám tréner dievčenské družstvo a tak sme začali dochádzať do Topoľčian.
„Ktorá je vaša?“, spýtal sa ma počas prvých pretekov pán, o ktorom som neskôr zistila, že jeho dieťa ani vnučka vôbec nehrá, len ho ten šport baví a tak sa prišiel pozrieť. „Poď, poď, ťahaj!“, kričal vedľa mňa na tribúne tato, ktorému nehrá dcéra, ale syn, a ten v bazéne vôbec nebol. Počas zápasov topoľčianskych dievčat to žije. Počuť bubon a trúbu, rodičia fandia ako počas majstrovstiev v hokeji. Rozoberajú sa akcie, spriadajú taktiky.
Naše víkendy sa riadia časmi a miestami pretekov. Nie o tom však chcem. Prvý raz som topoľčianskeho trénera a trénerku stretla na vlakovej stanici pred cestou do Prešova. Cestovali na preteky s desiatimi dievčatami. Ja mám občas čo robiť s jednou puberťáčkou, oni si poradili s celou partiou. Na zápasoch nekričia. Dievčatá počúvajú, aj keď tréneri v zápale boja radia pokojným hlasom. O každej vedia, ako sa jej darí v škole, aká je doma. Tréner je bezprostredný, ale pritom prísny. Vie ich napomenúť, aj utrieť slzu. Zapája aj maličké, aby získavali skúsenosti. A dievčatá sa nedajú. Tím nie je veľký, väčšina dievčat počas zápasov nestrieda a odtiahnu celý čas. Nefrflú. Idú a baví ich to. Teší ich byť spolu, podporujú sa. Bod po bode pridávali počas sezóny do tabuľky.
Pirane si v nedeľu obliekli zlato. Po poslednom zapískaní celá tribúna topoľčianskej plavárne stále a dlho tlieskala. Pridali sa aj dievčatá vo vode. Potlesk patril im – a ich trénerom.
Ja sama som nikdy nešportovala. Nežijem zbieraním bodov, ani taktikami. S deťmi som objavila nový svet. Tvrdých tréningov, po ktorých večer padajú do postele. Víkendov, keď hlavný program je povzbudzovanie. Večerí, počas ktorých sa rozoberajú zápasy.
Vraví sa, že deti a prdy človek znesie len svoje vlastné. Na trénerov, zrejme všetkých športov, to neplatí. Majú môj nesmierny obdiv a vďaku. Moje deti sú šťastné. Sú spokojné. Učia sa ťahať s ostatnými. Prijímať neúspech a o plusové body sa deliť. Učia sa, že aj keď sa nechce, oplatí sa to skúsiť. To všetko by nešlo bez ich trénerov. Páni a dámy, ktorí majú okrem svojich aj desiatky cudzích detí. Prežívajú s nimi ich krízy aj radosti. Trávia s nimi desiatky hodín a množstvo víkendov. Hľadajú si k nim cestičky, lebo každé dieťa je iné. Nič z toho by sa nedalo, ak by to bola len práca. A ak by ich nemali radi. Majú moju nesmiernu vďaku a obdiv. Aj keby to zlato nezískali, deti vďaka nim dostávajú oveľa viac.
